Pocta obdivovateľovi Tajovského

Niet väčšej záruky udržiavania spisovateľovho odkazu v povedomí národa ako zanietený obdivovateľ, ktorý sa doslova stotožní s vybraným autorom na základe regionálnej blízkosti či s jeho dielom. Spisovateľ a dramatik Jozef Gregor Tajovský v svojom „druhom“ živote takého našiel priamo v rodisku. Reč bude o JOZEFOVI ŠEBOVI (*14. 11. 1919 – † 15. 5. 2006), ktorého v druhej polovici 20. storočia poznal – v rámci exkurzie do pamätného domu v Tajove – hádam každý školák. Rodák z Valaskej študoval na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, keď sa roku 1940 so školou zúčastnil Tajovského pohrebu. Udalosť v ňom zostala zakotvená aj preto, lebo autorovo dielo ho neobyčajne oslovilo. Písal totiž o ľuďoch, ktorí boli síce chudobní, ale duchom a morálkou bohatí. Aj začiatky oboch boli do veľkej miery podobné, pochádzali z núdznych pomerov, no napriek tomu sa im dostalo vzdelania a stali sa učiteľmi s láskou k národu. Tajovský učiteľ J. Šebo pôsobil v obci a neďalekých Kordíkoch od roku 1941. Bol z rodu klasických slovenských učiteľov, ktorým sa poslanie neskončilo s posledným zvonením. Vtedy nastúpil do ďalších svojich aktivít – písal obecnú, školskú a divadelnú kroniku, založil a viedol ochotnícke divadlo ako režisér a herec, hral na organe v kostole, premietal kino, robil starejšieho, muzicíroval s kapelou, viedol osvetovú besedu. Popritom si založil rodinu, z ktorej vzišlo šesť detí. Dosť na niekoľko životov! Tajovskí slávni rodáci – Jozef Murgaš a Jozef Gregor Tajovský – však motivovali pána učiteľa k aktivitám, v rámci ktorých by sa im dostalo väčšej pozornosti. V obci získaval informácie o ich živote, rozličné s nimi súvisiace predmety, stretával sa s odborníkmi, čo o ich činnosti vedeli veľa, ale aj s rodinnými príslušníkmi. Po expozície. Po počiatočných pokusoch roku 1968 otvorili Pamätný dom J. G. Tajovského a J. Murgaša v autentickom dome Tajovského starých rodičov Greškovkov, u ktorých ako dieťa vyrastal. Jožko Šebo, ako ho všetci volali, vkladal do lektorského výkladu všetko svoje učiteľské i herecké majstrovstvo. Aj preto do Tajova prichádzalo množstvo návštevníkov.  Roku 1973 prešiel pamätný dom pod správu Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici, ako aj pod metodickú starostlivosť ústredného Literárneho múzea Matice slovenskej v Martine. Výsledkom bola nová profesionálna expozícia, sprístupnená 29. 5. 1982. V pôvodných priestoroch zostal Jozef Gregor Tajovský a Hana Gregorová. Jozef Murgaš dostal miesto v bývalej škole. Aj keď sa o expozíciu starali profesionáli, nezastupiteľne v nej kraľoval J. Šebo, veď napr. v roku 1989 mal pamätný dom 25-tisíc návštevníkov! To si vyžadovalo z jeho strany – moderne povedané – riadnu logistiku... Zaslúžene ho ocenili titulom najlepší lektor v pamätných literárnych izbách na Slovensku a zaslúžilý pracovník kultúry (1989). Vážili si ho aj v pedagogických kruhoch, získal Medailu Jána Amosa Komenského (1992) a mimoriadne uznanie na Pražskom hrade z rúk Václava Havla. Pri príležitosti storočnice narodenia tohto jedinečného a vzácneho človeka sa 16. 11. 2019 v Tajove konala spomienková slávnosť, na ktorej vzdali hold jeho dielu. Zaslúžene, veď on sám sa svojou činnosťou priradil k osobnostiam Tajova, ktorým odhalili spoločnú pamätnú tabuľu na Kostole sv. Jána Krstiteľa. Jozef Šebo spôsobom života dokonale naplnil Tajovského výrok: „Život musí mať cveng ako kov!“

JANA BORGUĽOVÁ