HRONEC, Víťazoslav

* 7. 8. 1944 Pivnica (Juhoslávia)

Víťazoslav Hronec, slovenský spisovateľ, básnik, prozaik, literárny kritik, bibliograf, zostavovateľ antológií, editor, knižný redaktor a redaktor časopisu, publicista, popredný spisovateľ slovenskej menšiny v bývalej Juhoslávii a dnešnej Srbskej republike.

Narodil sa rodičom Alexanderovi Hroncovi (1923 – 1960), ktorý bol učiteľ, a matke Elene, rod. Uhríkovej (1927 – 2010), ktorá bola úradníčkou. Základnú školu navštevoval v Boľovciach, v Pivnici, v Bajši a v Báčskom Petrovci (1951 – 1959), do gymnázia chodil v Báčskom Petrovci (1959 – 1960) a Zemune (1960 – 1963). Študoval na Lekárskej fakulte Belehradskej univerzity (1963 – 1969), po absolvovaní piatich ročníkov však štúdium zanechal.

Od roku 1970 pracoval vo vydavateľstve Obzor (1972 – 1983) a Obzor-Tvorba (1990 – 1994) v Novom Sade, kde pôsobil najskôr ako novinár v týždenníku Hlas ľudu, neskoršie ako redaktor knižných vydaní (1972 – 1983, 1990 – 1993) a šéfredaktor – hlavný a zodpovedný redaktor mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život (1982 – 1989) a ako zástupca šéfredaktora tohto časopisu (1995 – 1997). Od polovice roka 1993 bol šéfredaktorom knižných vydaní vo Vydavateľstve Obzor-Tvorba a ním zostal aj keď sa toto vydavateľstvo spojilo s Účastinnou spoločnosťou tlačiareň Kultúra v Báčskom Petrovci a pracoval tam aj ako šéfredaktor časopisu Nový život (1998 – 2004). Od roku 2007 do roku 2010 pracoval ako šéfredaktor knižných vydaní v Slovenskom vydavateľskom centre, odkiaľ odišiel na dôchodok.

Do literatúry vstúpil ako básnik v druhej polovici 60-tych rokov minulého storočia, neskôr, od polovice 70. rokov písal paralelne s poéziou písal aj prózu, zároveň sa venoval literárnej kritike a esejistike, kde sa zaoberal najmä literatúrou vojvodinských Slovákov.

Debutoval zbierkou poézie Hviezdy, pobrežie (1969), po nej vydal zbierku Soľ, ale piesok (1971). V začiatkoch prepájal literatúru a filozofiu a nadväzoval na srbský a slovenský kontext: neosymbolizmus, senzualizmus a konkretizmus (M. Petrášová). K výraznejšej premene v jeho poézii a poetike došlo začiatkom 80. rokov, keď sa podujal na depoetizáciu a depatetizáciu básnickej výpovede a keď sa  dá sledovať jeho príklon k postmoderným a dekonštruktivistickým básnickým postupom. (M. Harpáň).

Napísal dve zbierky poviedok a román, ktoré sú trilógiou – rodinnou ságou o Lutrovcoch. Prvá, Prievan (1976) je označená ako modernistická, druhá zbierka Pán vzduchu a kráľov syn (1993) je postmodernistická a román Plný ponor (1999) je označený ako hyperrealistický.

Vydal literárno-kritické knihy Za poetikou (1979), Svet básnického obrazu (1988) a Generácia vo vlastnom tieni (1990).

V roku 2009 vydal vlastnú Personálnu autobibliografiu (1956 – 2005).

Uverejnil niekoľko kníh bibliografií vzťahujúcich sa na slovenskú literatúru vo Vojvodine a napísal literárno-vedecké dielo Chrestomatia slovenskej vojvodinskej poézie (2010).

Zostavil desať antológií poézie a antológiu prózy a esejí. Z antológií poézie sú najvýznamnejšie Antológia slovenskej poézie 20. storočia (1986) a Antológia slovenskej vojvodinskej poézie (2007). Vytvoril štyri bibliofílie.

O jeho poézii Dr. Adam Svetlík napísal knihu Poetika presahu (1997).

Je aj prekladateľom slovenských básnikov do srbčiny a srbských básnikov do slovenčiny. Jeho básnické zbierky preložili do srbčiny a maďarčiny a prozaické knihy boli preložené do srbčiny a rusínčiny.

Je člen Spolku spisovateľov Vojvodiny (od roku 1971), ktorého predsedom bol v rokoch 1981 – 1982, a člen Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave.

Ocenenia a vyznamenania
  • šesťnásobný držiteľ Ceny časopisu Nový život (1966, 1978, 1986, 1989, 2005, 2010)
  • Cena vydavateľstva Stražilovo (1976)
  • Októbrová cena Nového Sadu (1976)
  • Cena Samosprávneho záujmového spoločenstva kultúry Vojvodiny (1987)
  • Cena Vydavateľstva Obzor (1992)
  • Prémia Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (1994)
  • Cena Spolku vojvodinských slovakistov (1994)ň
  • Cena Paľa Bohuša (2002)
  • Cena Iskra kultúry (2003)
  • Cena ministra kultúry Slovenskej republiky (2004)
  • Strieborná plaketa Ministerstva zahraničných vecí Slovenska (2005)
  • Cena Ondreja Štefanka (2009)
  • Cena za najlepší knižný preklad Spolku vojvodinských spisovateľov (2010) za preklad knihy Vesti iz jabuke Ivana Štrpku

DIELA

Poézia

  • Hviezdy, pobrežie (1969)
  • Soľ, ale piesok (1971)
  • So, ali pesak [do srbčiny preložil Michal Harpáň] (1972)
  • Hodina jazdy – Egyórás portya [dvojjazyčné slovensko-maďarské vydanie; do maďarčiny preložil Alexander Rončák] (1977)
  • Medzi dvoma ohňami [spolu s cyklom Miroslava Demáka Zverokruh] (1977, 2009)
  • Hranica (1) – Granica (1) [bibliofília; do srbčiny preložila Branislava Romová] (1979)
  • Hranica (1981)
  • Ostrovy [výber] (1982)
  • Mlin za kafu [Mlynček na kávu, do srbčiny preložil autor] (1984)
  • Uhol posunu [básne napísané po srbsky do slovenčiny preložil autor] (1987)
  • Oţelul public [do rumunčiny preložil Ondrej Štefanko] (1988)
  • Podiel na jablku [výber] (1990)
  • Modeli simetrije [výber; do srbčiny preložili Michal Harpáň, Branka Romová a autor] (1990)
  • Télemachia [bibliofília] (1994),
  • Strma ravan [Šikmá plocha; po srbsky] (1996)
  • Almagest [výber] (1999)
  • Prázdna streda (Nadlak, 2000)
  • Rug [do rumunčiny preložil Ondrej Štefanko] (Nadlak, 2002)
  • Muž bez nohy [bibliofília] (Celje 2007)

Próza

  • Prievan (1976)
  • Pán vzduchu a kráľov syn (Bratislava, 1993)
  • Plný ponor (Bratislava, 1999)
  • Amarna 1 (2000)
  • Amarna 2 (2000)

Literárna kritika/Literárna veda

  • Za poetikou (1979)
  • Svet básnického obrazu (1988)
  • Generácia vo vlastnom tieni (1990)
  • Chrestomatia slovenskej vojvodinskej poézie (2010)
  • Bibliografia Andreja Ferku (Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, 2010)

Eseje

  • Za poetikou (1979)
  • Svet básnického obrazu (1988)
  • Generácia vo vlastnom tieni (1990)
  • Stretnutie s Minotaurom (1997)
  • Algol (2001)
  • Nobelove deti (2002)
  • Nebo nad Helespontom (2003)
  • Pokušenie svätého žánru (2004)
  • Pokušenie svätého žánru (2004)
  • Práce a dni (2004)
  • Nulový stupeň rétoriky (2008)
  • Lemnos, Lemnos (2009)

Preložené diela

Poézia

  • Soľ, ale piesok [po srbsky] (1972)
  • Otelul public [po rumunsky] (1988)
  • Modely symetrie[po srbsky] (1990)
  • Rug  [po rumunsky]  (2002)

Próza

  • Sklený vietor (1987) [po srbsky]
  • Sklený vietor (1988) [po rusínsky]
  • Pán vzduchu a kráľov syn [po srbsky; s podporou Komisie SLOLIA LIC] (2003)
  • Gospodar vazduha i kraljev sin/Pán vzduchu a kráľov syn [po srbsky; s podporou SLOLIA] (2003)

Literárna tvorba – preklad

  • BOHUŠ, Paľo: Izgon [do srbčiny] (1979)
  • ONDRUŠ, Ján: Dvoglavi lutak [do srbčiny] (2002)

Zostavovateľská činnosť

Poézia

  • Poézia vojvodinských Slovákov (1974)
  • Slovo po koži (1975)
  • Sedam slovačkih nadrealista [antológia slovenskej nadrealistickej poézie] (1981)
  • Mélyföld (1981)
  • Zajedničko oko/Spoločné oko (1985)
  • Antológia slovenskej poézie 20. storočia (1986)
  • Súčasne (1990)
  • Antológia slovenskej vojvodinskej poézie 20. storočia (1985)
  • Odfotografovať odchod odinakiaľ (2008)
  • Medzi dvoma domovmi 1. Antológia slovenskej poézie v zahraničí [spoluautor] (2008)

Próza

  • Medzi dvoma domovmi 2. Antológia slovenskej krátkej prózy v zahraničí [spoluautorka] (2010)

Eseje

  • Medzi dvoma domovmi 3. Antológia slovenskej eseje v zahraničí [spoluautorka] (2010)

Diela o autorovi

Bibliografia

  • Víťazoslav Hronec: Personálna autobibliografia (1956 – 2005) (2009)

Literárna kritika

  • SVETLÍK, Adam, Dr.: Poetika presahu (1997)

 

Charakteristika tvorby

Víťazoslav Hronec: Poézia je univerzálny prejav človekovho bytia

MICHAL HARPÁŇ

Víťazoslav Hronec je všestranná osobnosť v literárnej tvorbe Slovákov z Juhoslávie: básnik, prozaik, literárný kritik, bibliograf, prekladateľ, redaktor knižných vydaní a literárného časopisu. V literatúre je aktívne prítomný od druhej polovice 60. rokov 20. storočia, hoci jeho literárné začiatky siahajú až do rokov päťdesiatych. Jeho bibliografia knižných vydaní je bohatá čo do titulov publikovaných v Juhoslávii a na Slovensku, pôvodných a preložených do iných jazykov-srbčiny, maďarčiny, rumunčiny, rusínčiny.

Začal ako básnik, prvú básnickú zbierku Hviezdy, pobrežie uverejnil v roku 1969 a za ňou prichádzali zbierky Soľ, ale piesok (1971), Medzi doma ohňami (1977), Hranica (1981), Mlin za kafu (1984, básne sčasti napísané po srbsky), Uhol posunu (1987, autorský preklad niektorých básní do slovenčiny). Reprezentatívný výber z jeho tvorby pod názvom Podiel na jablku vyšiel v roku 1990 na Slovensku. K publikovaným básňam stále tvorivo pristupoval, menil ich a dotváral, takže reprezentatívný výber z jeho tvorby Almagest (1999) čitateľ vlastne vníma ako nové básnické čísla.

V básňach sa priam programovo vyhýbal sentimentálnosti akéhokoľvek druhu. Pre tých, ktorí od krajanského či menšinového básnika očakávajú hymnickú oslavu rodiska a všetkých jeho nacionálných a etnografických náležitostí, Hroncova poézia bola a bude určitým druhom sklamania. Literatúru vôbec a poéziu tobôž chápal ako univerzálny prejav človekovho bytia bez ohľadu na etnické a iné hranice. Zanietený znalec vrcholných svetových básnikov sa usiloval o také básnické slovo, ktoré by bolo nadostač silné, aby unieslo aj to najťažšie: podstatu vecí, javov a fenoménov. Práva hľadanie podstaty fenoménov tvorí Hroncov básnický program takmer od začiatku jeho básnickej tvorby. Jeho báseň je hľadanie spôsobu o uchopenie fenoménov určujúcich nielen bytie autorského subjektu, ale aj bytie človeka vôbec v súradniciach historického a mýtického času. Hroncovmu básnickému naturelu najviac vyhovovala klasicistická poetika, akú vo svetovej poézii reprezentoval predovšetkým T.S. Eliot, ale to neznamená, že sa z neho stal priamy nasledovatel a už vôbec nie Eliotov epigón. Klasicistická poézia a báseň, ktorá sa jej pridržiava, nepripúšťajú nekontrolovanú riavu emócií. Aj Hroncova básnická výpoveď je odsubjektivizovaná a odemocionalizovaná, navonok aj impersonálna. Ale to je iba navonok: prítomnosť básnického subjektu v tkanive básne je očividná, ale predovšetkým vo funkcii organizátora takého básnického diania, ktoré z individuálnej skúsenosti vychádza, ale aj súdi filtrom nadindividuálným. V kontexte slovenskej poézie poézie v Juhoslávii Víťazoslav Hronec bol vlastne prvý básnik, ktorý čerpal zo žriedla mytológie, predovšetkým starogréckej, a po ňom sa k takému inšpiračnému prameňu priklonili aj niektorí básnici, ktorí sa zjavili pred ním.

K výraznejšej premene v jeho poézii dochádza začiatkom 80. rokov, keď sa podujal na depatetizáciu básnickej výpovede. Mýtické súvislosti a mýtický čas prechádzajú postupom profanizácie. Prelom v Hroncovej poézii možno sledovať na reláciach moderna – postmoderna. Výstižne a dôkladne o vývinových premenách Hroncovej poézie písal Adam Svetlík v monografii Poetika presahu (1997).

V poslednom desaťročí básnika Hronca vystriedal Hronec prozaik. Spisovateľ sa v 90. rokoch cieľavedome vzdal básnickej tvorby a ponechal si iba konečné dotváranie svojich básní. V próze sa vyskúšal síce už v období, kým sme ho vnímali predovšetkým ako básnika, od 70. rokov sporadicky začal uverejňovať aj poviedky, ktoré spočiatku naozaj prejavovali nápadné znaky básnického rukopisu. Nebolo to také výrazné na štýlovej úrovni, ale skôr na úrovni výrazného emocionálneho podložia fabuly. Postupne sa však ukázalo, že Hroncove poviedky nie sú iba vedľajším literárným produktom básnika – aj v tejto literárnej oblasti literárnej tvorivosti Víťazoslava Hronca sa prejavuje cieľavedomosť a do dôsledkov premyslená programovosť. Najprv uverejnil zbierku poviedok Prievan (1976, preložená do srbčiny a do rusínčiny), po dlhšom časovom odstupe zbierku Pán vzduchu a kráľov syn (1993) a o niekoľko rokov román Plný ponor (1999). Sem treba zaradiť aj denníkovú prózu Stretnutie s Minotaurom – Denník V. A. Hronca 1964-1996 vydané v roku 1997, ktorú uverejnil pod menom hrdinu svojich poviedok Vladimíra Lutrova. Jeho prozaická tvorba vyšla v dvoch zväzkoch pod názvom Amarna 1 s Amarna 2 (2000), s dôkladnou bibliografiou publikovaných próz a literárnokritických textov o nich s rodokmeňom rodiny postáv zjavujúcich sa v poviedkach a v románe Lutrovci s príbuzenstvom. Štvrtá kniha tohto reprezentatívného výberu z diela Víťazoslava Hronca je vlastne denník o románe Plný ponor, ktorá vyšla pod názvom Algol (2001).

V troch fázach alebo v troch cykloch Hroncovej prozaickej tvorby sledujeme vlastne tri rozličné typy a modely rozprávania – poviedky z prvej zbierky sú v prevažnej miere modernistické, v druhej knihe sú už ilustratívne a programovo postmoderné, zatiaľ čo je román pokus o hyperrealistické rozprávanie s úsilím prozaicky súčasne zachytiť niekoľko paralelne sa rozvíjajúcich príbehov. Všetky tri knihy tvoria jeden celok, v ktorom časti k sebe nepriliehajú len na základe podobnosti, ale aj odklonov. Každý prozaický text možno vnímať osobitne ako osobitný celok, dokonca aj jednotlivé románové kapitoly, ale plný význam plný každý ten text nadobúda iba vcelku prozaickej tvorby Víťazoslava Hronca. Ten celok je zložený z fragmentov, navzájom zložito rozprávačsky poprepájaných- celok teda nevyvstáva z mechanického súčtu častí. V každom prípade treba vysoko kvitovať obrovské prozaické úsilie Víťazoslava Hronca – v poslednom desaťročí minulého storočia je popredný prozaik v slovenskej literatúre v Juhoslávii, spisovateľ, ktorý svojim dielom prerastá rámce a kultúrne funkcie menšinovej literatúry a jednak aj do vyšších nadnárodných celkov, akým je napríklad stredoeurópsky duchovný priestor.

Keď máme na zreteli celkovú intelektuálnu osobnosť Víťazoslava Hronca, netreba sa diviť, že sa prejavil aj v literárnej metatvorbe, totiž v literárnej kritike a esejistike. Pozorne sledoval a študoval najmä literárnu tvorbu Slovákov z Juhoslávie uverejnil tri knihy štúdií, esejí a článkov, bez ktorých by slovenská literárna veda v Juhoslávii v najširšom zmysle bola oveľa chudobnejšia Za poetikou 1979, Svet básnického obrazu 1988, Generácia vo vlastnom tieni 1990). V poslednom období sa vzdal písania literárnej kritiky v užšom zmysle a viac sa prikláňa k literárnej esejistike, ktorá mu umožňuje zhustené, až gnómické sprostredkovanie bohatých vedomostí a skúseností spisovateĺa, ktorý celý svoj život venoval literatúre.

Zdroj: HARPÁŇ, MICHAL, Slovenské zahraničie [online]. In: Slováci vo svete: Internetový portál Slovákov žijúcich zahraničí.  Dostupné na interenete: www.slovacivosvete.sk/142/vitazoslav-hronec:-poezia-je-univerzalny-prejav-clovekovho-bytia.php

Víťazoslav Hronec, básnik, prozaik, literárny kritik, bibliograf, zostavovateľ antológii, prekladateľ

MARÍNA PETRÁŠOVÁ

Vydal básnické zbierky: Hviezdy, pobrežie (1969), Soľ, ale piesok (1971), Hranica (1981), Mlin za kafu (1984) v autorskom preklade Uhol posunu (1987), Strma ravan (1996) a Prázdna streda (2000). Začiatky poézie sú v znamení symbolizmu, oscilovanie medzi vitalizmom a melanchóliou. Pre jeho prvé tvorivé obdobie je príznačná depersonalizácia básnického prehovoru, neosobný pohľad, úsilie vyjadriť totalitu bytia, zašifrovanie myšlienok a vyjadrovanie sa pomocou symbolov, ktoré sú postuláty fenomenológie. Autor prepája literatúru a filozofiu a nadväzuje na srbský a slovenský kontext: na neosymbolizmus, senzualizmus a konkretizmus. V neskorších zbierkach básnik popiera ideál, subjektivizuje prejav, zrieka sa klasickej estetizácii, podáva konkrétne a verbalistické zábery zo skutočnosti. Dekonštrukciou a fragmentarizáciou jeho poetika nadobúda prvky postmoderny.

Vydal zbierky poviedok, ktoré sú trilógiou – rodinnou ságou o Lutrovcoch. Prvou je Prievan (1976), ktorá obsahuje poviedky Zrkadlo, Prach, Milan a Kľúč, a je označená ako modernistická a v nej narába s časom a spomienkami. Je tu konfrontácia prítomného a minulého, striedanie časových rovín, zašifrované významy a mozaika. Pre komplexnosť a mystifikovanosť, autor v poviedke Kľúč uvádza poznámky a vysvetlivky. Zbierka Pán vzduchu a kráľov syn (1993) je postmodernistická a román Plný ponor (1999) je označený ako hyperrealistický. Stretnutie s Minotaurom (1993) a Nebo nad Helespontom (2003) sú písané vo forme denníka a sú komplexným dielom. Hronec vydal literárno-kritické knihy: Za poetikou (1979), Svet básnického obrazu (1988) a Generácia vo vlastnom tieni (1990). Zostavil sedem antológií a urobil štyri bibliofíie. V roku 2009 vydal Personálnu autobibliografiu (1956 – 2005) a o rok neskôr aj svoje kapitálne literárno-vedecké dielo Chrestomatiu slovenskej vojvodinskej poézie. V knižnej Edícii Bibliografie Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov mu v roku 2010 vyšla Bibliografia Andreja Ferku.

Zdroj: PETRÁŠOVÁ, MARÍNA: Víťazoslav Hronec. Dostupné na interenete:

 

Iné zdroje o autorovi

Portál LIC

Ústav pre vojvodinských Slovákov

SC PEN

NAVŠTÍVTE
online verziu Literárneho týždenníka
časopisu Spolku slovenských spisovateľov –

na adrese https://literarnytyzdennik.sk/
PORTÁL O LITERATÚRE A SPOLOČNOSTI

* NOVÁ ONLINE VERZIA LT *

* PÔVODNÁ WEBOVÁ STRÁNKA LT *


Správca a administrátor stránok
Spolku slovenských spisovateľov
Štefan Cifra


 

Počet návštev v roku 2019

 283 875 

Počet stránok v roku 2019

 1 116 194 

V roku 2019 ste si prezreli
 VYŠE MILIÓN STOTISÍC STRÁNOK SSS! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.