Milé kolegyne a milí kolegovia,
krásne priateľky a verní priatelia!
Do ľudovej alebo, ak chcete, národnej školy som začal chodiť v septembri 1948, teda v prvom školskom roku po Víťaznom februári, teda „víťaznom“ pre robotnícku triedu a jej predvoj – komunistickú stranu. Ako dieťa som sa skôr naučil rozprávať ako chodiť. V troch rokoch som dokonca vedel vysloviť aj hlásku „r“, čo vzhľadom na moje meno bolo veľmi potešujúce pre rodičov a rodinné okolie a čoskoro aj v škole. Jeden dedinský viťúz sa chcel o tom presvedčiť a ako prváčikovi mi povedal, aby som rýchlo a trikrát po sebe povedal „diktatúra proletariátu“. Urobil som mu radosť a predviedol som sa. O nejaký rôčik a ročník som sa dozvedel, že moja vlasť je Československá ľudovodemokratická republika. O nejaký ďalší rok som sa dozvedel, že slovo „demokracia“ v slovenčine znamená „vláda ľudu“. Istý čas mi vŕtalo v hlave, že v skutočnosti to vlastne znamená „ľudová vláda ľudu“, čo sa mi z jazykového hľadiska zdalo troška ako... hlúposť. Dlho som si s tým však hlavu nelámal. Jednak preto, že „ľudovú demokraciu“ nahradila „socialistická“ demokracia, a jednak preto, že som bol vo veku, keď ma viac zaujímalo „demokratické“ skracovanie sukničiek mojich gymnaziálnych spolužiačok ako dvíhanie materiálneho blahobytu hoci aj nášho rodičovského domu. Vo vysokoškolskom veku, keď som už naplno chápal význam slova demokracia, občas som po nej zaškúlil, no a v celkom dospelom veku, a to najmä po roku 1968, som si tú vysnenú demokraciu aj želal a verabože pre to aj niečo urobil. Nie priamo v Bratislave, kde si mnohí (ak nie väčšina) dodnes myslia, že Slovensko sa začína v Bratislave a končí sa na Seneckých jazerách, prípadne na štadióne Spartaka Trnava. V novembri 1989 som sa konečne dočkal a usiloval sa demokraticky žiť hlboko za dátum vzniku samostatnej a demokratickej(!) Slovenskej republiky. Nuž a dobehol som, potom doskackal a napokon dokrivkal až do týchto dní, keď sa nám tu s neobyčajnou vehemenciou tlačí donedávna nevídaná liberálna až neoliberálna demokracia. To druhé slovo mi ako zlé podčiarkol aj počítač, nuž ale čo robiť, keď liberálna demokracia je tu a čoraz častejšie vypúšťa svoje poznávacie znamenia.
Vážené kolegyne a kolegovia!
Touto vetou som skončil štýl fejtónového žánru a odteraz sa budem usilovať byť vážny. To, čo som doteraz povedal, ma utvrdilo v názore, že demokracia neznáša a nechce nijaké prívlastky. Buď to demokracia je, alebo nie je! Akýkoľvek prívlastok k demokracii je vstupom na pôdu totality. No a tá, ako vieme, si veľmi rada dopisuje s fašizmom. Inými slovami, naše národné spoločenstvo sa nachádza v štádiu klíčenia a v niektorých oblastiach až kvitnutia liberálnej demokracie, čiže je na ceste k totalite. A tej sa darí, lebo – ako už neraz v našich dejinách – sa nájdu jednotlivci ochotní a pripravení vykonávať „nadprácu“, ako by povedal v blahej pamäti národný umelec Alexander Matuška.
A tak si v týchto súvislostiach kladiem otázku: Čo v tejto situácii majú robiť vlastenecky orientovaní slovenskí spisovatelia, kam by sa v tejto chvíli mala uberať slovenská literatúra, aký by mal byť jej ďalší vývin? Hovorím – „slovenská literatúra“, teda naša literatúra, lebo tá sa vyvíjala v špecifických politických, spoločenských a národných situáciách a stávala sa osvedčeným bojovým nástrojom v zápase o našu národnú a sociálnu slobodu, v zápase o demokraciu bez prívlastkov. Vedomí si týchto zápasov, ako aj našej demokratickej spolkovej tradície, ktorej storočnicu si o necelé dva roky pripomenieme, mali by sme v svojej tvorbe reagovať na súčasný stav, posúvajúci nás k tzv. liberálnej demokracii, čo vlastne znamená k totalite. Sem-tam si nejaká takáto lastovička pod našou literárnou strechou takéto hniezdo utľapká, no hneď sa nájde tucet vandalov, ktorí sa ho pokúšajú zhodiť. Chýba nám román typu Demokratov od Janka Jesenského či románov Jozefa Cígera Hronského. Ešte viditeľnejšie je to v žánri lyriky, ktorá akoby stratila bojového ducha Martina Rázusa či Karola Strmeňa, Laca Novomeského či Miroslava Válka. Či sa nám to páči alebo nie, zápas sa ešte neskončil. Musíme dať o sebe razantnejšie vedieť, nestačí pokutový rozstrel v našej šestnástke – aby som bol aktuálne trápny. A aby som bol aktuálne trápnejší aj po druhý raz: všimnite si, keď kadejakí amatérski potrimiskári žiadajú z pozadia korony finančnú podporu, o podpore slovenskej literárnej tvorby neštekne ani slovenský čuvač. Naopak, Literárny týždenník i Slovenské pohľady, na rozdiel od medveďov a vlkov, sú na odstrel.
Teda – musíme dať o sebe razantnejšie vedieť. Podotázka znie: Ako? Nuž napríklad týmto výkrikom: Je nezmazateľnou hanbou a kultúrnym zločinom, že za roky samostatnej Slovenskej republiky sa ani jedno jediné vládne zoskupenie nezaoberalo problematikou kultúry a kultúrnej politiky, o literárnej kultúre ani nehovoriac. Literárnu kultúru odsotili kdesi do kúta, medzi handry a čistiace potreby, kde robia inventúry upratovačky. Lenže – pozor! Už neraz sa stalo, že práve tieto „hygienické prostriedky“ začali čistiť všetko od podlahy. Aj pred novembrom 1989 to boli majstri slova, ktorí načínali a načali zdanlivo nepovaliteľnú moc. A o to ide. O tú moc. Politicky mocní tohto sveta veľmi dobre vedia, akú silu, akú moc má slovo, z ktorého povstal aj svet, a preto sa boja jeho tvorcov. A tak ich odstavujú dvojakým spôsobom: buď ich odstrčia na absolútnu perifériu, ako sa to odohráva dnes, alebo ich pozitívne diskriminujú, ako to robili dogmatickí komunisti v prvej polovici päťdesiatych rokov. Až do zrodu Démona súhlasu. Táto doba čaká na „démona nesúhlasu“, ktorý by mal byť vypustený z našich úst. My musíme nahlas povedať, že nesúhlasíme s nadraďovaním akéhosi pofidérneho európanstva nad národný princíp, že nesúhlasíme ani s nahradzovaním základných mravných a morálnych hodnôt, ktoré nám v kresťanstve zanechali naši predkovia v stovke generácií, že nechceme, aby nám tu ktosi prejudikoval, kto má byť náš priateľ a kto nepriateľ. Máme svoju hlavu a svoju skúsenosť. A okrem toho, okrem hasičov a železničiarov už z princípu nášho historického vývinu nemáme radi uniformy. Aj naše prvé vojsko – slovenskí dobrovoľníci – bojovalo v halenách. Preto – nevnucujte nám vojakov!
To všetko by malo a musí doľahnúť na plecia slovenských spisovateľov. Najmä tých zo Spolku slovenských spisovateľov. Spolok slovenských spisovateľov je skutočne celonárodnou stavovskou organizáciou s aktívnymi odbočkami vo všetkých krajských mestách Slovenska, vo všetkých regiónoch našej vlasti. Nie náhodou čoraz častejšie nachádzajú cestu k nám známi i menej známi literárni tvorcovia a považujú si za česť, keď sa môžu zaradiť medzi nás. Nepoznám inú umeleckú organizáciu, z ktorej niektorí zosnulí členovia si žiadali vysekať na náhrobný pomník „Člen Spolku slovenských spisovateľov“.
Na tomto mieste musím ešte raz a naposledy pripomenúť, lebo na to sa často zabúda, že Spolok slovenských spisovateľov je nerozlučne spojený s uboleným, ale pretrvávajúcim mediálnym orgánom – Literárnym týždenníkom, aj keď z ekonomických dôvodov už viac rokov vychádza ako dvojtýždenník. Bol to Spolok, čo zachránil a doteraz uchoval toto periodikum a prvé vety v tomto zmysle som vyslovil ja. Teší ma, že už dávnejšie rezonuje v našej kultúrnej obci, ba dokonca i za hranicami. Svedčí o tom celý rad nových prispievateľov z celého Slovenska. A nájdu sa aj takí, čo ešte nedávno nad ním ohŕňali nos a vykrúcali pery. To isté môžeme konštatovať aj v súvislosti s Vydavateľstvom Spolku slovenských spisovateľov. Založil ho Spolok. Bol som jeho prvým riaditeľom, takže som bol súčasťou jeho zápasov o ideovú a žánrovú orientáciu i ekonomický základ. A opäť – dnes mu ponúkajú diela na vydanie aj takí slovenskí autori, čo ho spočiatku považovali ak nie za bastarda, tak za akési „škaredé káčatko“. A ajhľa, aká pekná labuť z neho vyrástla. Iste sa z toho tešia aj Dobšinský s Andersenom. A viete, prečo sme vydržali a pretrvali? Lebo sa usilujeme napĺňať ideály demokracie bez prívlastkov. A v tomto duchu, skôr potichu ako v „pohodovom vresku a marihuanovom zápachu“, vychádza aj dvojmesačník pre mladú literatúru Dotyky a teší sa čoraz väčšej obľube...
Na začiatku som sa nemienil rozhovoriť až do takéhoto rozsahu. Ale nedalo mi. Takže končím. Keďže báseň je najrýchlejšia zo všetkých literárnych žánrov, niekedy rýchlejšia ako aforizmus, končím týmto štvorverším:
Hmla kypí z poľa ako čerstvé mlieko,
Zem dýcha pľúcami, má ich od hliny...
Raz padneš, človek, ak si sa sám vliekol,
a kto nič nespravil, nie je bez viny.
(Diskusné vystúpenie odznelo na Členskom zhromaždení Spolku slovenských spisovateľov 15. júla 2021 v Bratislave vo veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu)
(Jaroslav Rezník st. je básnik, autor literatúry faktu, scenárista, dramatik, autor literatúry pre deti a mládež, prekladateľ, editor, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov.)
