Jedinečné identifikačné znaky národa

Jedinečné identifikačné znaky národa
ŠTEFAN CIFRA

    U viacerých európskych národov, no osobitne u Slovákov, spisovatelia a pôvodná literatúra boli pri kolíske spisovného jazyka. Vlastný jazyk a v ňom napísaná literatúra sú jedinečnými identifikačnými znakmi národa i jeho najväčším bohatstvom, pretože vďaka nim sa dá vytvárať národné vedomie, rozvíjať kultúra i vybudovať vlastná štátnosť. Slovenskí spisovatelia a slovenská literatúra stáli pri prvej kodifikácii Antona Bernoláka, v kultúrnej západnej slovenčine vytvorili významné diela oživujúce vzťah k slovenčine i národné vedomie. A stáli aj pri zrode kodifikácie Ľudovíta Štúra na báze strednej slovenčiny, v ktorej vznikli ťažiskové diela slovenskej literatúry a postupne aj slovenské časopisy. Svojou tvorbou sa nezmazateľne zaslúžili o presadenie a rozšírenie spisovnej slovenčiny medzi vzdelancami, ale aj medzi širokými vrstvami ľudu. Do zápasu o spisovnú slovenčinu sa zapojili aj v čase ohrozenia jej svojbytnosti, keď v roku 1931 chcel prof. Václav Vážný presadiť oficiálne Pravidlá slovenského pravopisu „približujúce“ slovenčinu k češtine, a tým sa pričinili o jej návrat k najvýznamnejšej kodifikácii spisovnej slovenčiny od štúrovských čias, slovenského jazykovedca Samuela Cambela (* 1856 – † 1909), ktorý spisovnú slovenčinu na základe výskumov nárečí rozpracoval na vedeckej báze, aby sa jej kodifikácia napokon zavŕšila reformami v roku 1940 a 1953.

    Kongres slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov z roku 1936 mal okrem významného medzinárodnopolitického rozmeru, spočívajúceho vo varovaní pred hrozbou nastupujúceho fašizmu, aj svoju ústrednú, pre slovenský národ mimoriadne významnú tému – zápas o slovenskosť. Tak na kongrese, v čase prvej ČSR, ktorá ani zďaleka nenaplnila očakávania Slovákov v otázkach národno-kultúrneho rozvoja a realizácie vlastnej svojbytnosti, to boli práve slovenskí spisovatelia, vedci a publicisti, ktorí – bez ohľadu na svetonázorovú, politickú, konfesionálnu či národnostnú rozdielnosť – jasne deklarovali potrebu systematickej starostlivosti o slovenský jazyk, podpory tvorby a šírenia pôvodnej slovenskej literatúry, časopisov a knižnej kultúry, ale aj záujem počúvať hlas ľudu, jeho „volanie po šťastí a novej ľudskosti“, zvyšovať jeho kultúrnu a vzdelanostnú úroveň a vykonávať literárnu prácu v súlade s jeho túžbami „za sociálnou slobodou a spravodlivosťou“. Jasne deklarovali, že slovenský jazyk a slovenská literatúra sú svojbytné, aj keď zároveň prezentovali záujem o úzku spoluprácu s českými spisovateľmi ako „nám najbližšími“ – a väzieb s českou literatúrou –, no ako rovní s rovnými, takisto so všetkými spisovateľmi a národnými literatúrami Európy.

    Samostatná Slovenská republika ako zavŕšenie našej národnej štátnosti vznikala zložito, cez vojnovú územne oklieštenú, nedemokratickú Slovenskú republiku a návrat do povojnovej ČSR, v ktorej totalitné politické elity päťdesiatych rokov pri riešení základných potrieb slovenského národného bytia opäť zlyhávali. Najskôr skrivodlivým väznením popredných predstaviteľov slovenskej, osobitne spisovateľskej inteligencie pre tzv. buržoázny nacionalizmus (L. Novomeský a i.), ba aj popravou V. Clementisa. Potom až tak, že Slovákov Ústavou ČSSR z roku 1960 pripravili o základné kompetencie vrcholných národných orgánov, dokonca aj o ich historický štátny znak – dvojkríž na trojvrší. Ba ich úsilia vrcholili opätovným útokom na slovenský spisovný jazyk, ktorý sa mal znova približovať k češtine, čo sa, vďaka zástoju časti slovenských jazykovedcov i vďaka verejnej diskusii o starostlivosti o jazyk vo vtedajšom spisovateľskom médiu Kultúrny život, napokon nepodarilo.

    Ambície Slovákov sa nenaplnili – v dôsledku normalizácie – ani po transformácii ČSSR na federatívny štát, pod ktorého pokrievkou vznikla Slovenská socialistická republika. Novú autentickú vlnu národno-emancipačného pohybu opäť iniciovali slovenskí spisovatelia – vo vzniknutom Literárnom týždenníku (1988), časopise Zväzu slovenských spisovateľov, jedinečnom mediálnom demokratizačnom priestore v zložitých časoch minulého režimu, ktorý pod vedením jeho zakladajúceho šéfredaktora Vincenta Šabíka otvoril základné a zásadné otázky návratu slovenského znaku do štátnej symboliky, postavenia Slovákov vo vtedajšej federácii, starostlivosti o slovenský jazyk, práv občanov na verejnú informovanosť a v neposlednom rade poslania slovenského spisovateľa a našej pôvodnej literatúry v spoločnosti i v kontexte európskych národných literatúr a kultúr. Boli to práve slovenskí spisovatelia a publicisti, ktorí v rámci média Literárny týždenník aj po roku 1989 stáli na čele národnoemancipačných pohybov zavŕšených deklaráciou o zvrchovanosti Slovenska (1992) a vznikom samostatnej demokratickej Slovenskej republiky (1993). Už len z hľadiska uvedených zástojov a zásluh si slovenský spisovateľ a slovenská literatúra zasluhujú podporu a dôstojné postavenie v spoločnosti, ktoré sa však za ostatných 25 rokov, naopak, iba oslabuje a s odvolávaním na trhové hospodárstvo vystavuje komerčným konkurenčným podmienkam brakovej literatúry, v ktorých nemá šancu obstáť.

    Samostatná slovenská republika nie je len štátom, ako radi deklarujú politici, so sociálno-trhovým hospodárstvom. Základom každého vyspelého štátu je kultúra a kultúrnosť, pôvodná tvorivosť, autentické hodnoty vychádzajúce z najlepších domácich i svetových tradícií, demokratický mediálny priestor na kritickú reflexiu spoločnosti. Úloha a poslanie slovenského spisovateľa našej pôvodnej a kvalitnej prekladovej literatúry, ako aj knižnej a časopiseckej kultúry predstavujú v štátnom organizme základné hodnoty, sú jeho dušou, tvoria jeho zmysel a určujú jeho hodnotové smerovanie.

    Štát, ktorý ich zrovnoprávňuje s pahodnotami, brakovou kultúrou, literatúrou a filmovou produkciou, šíriacimi násilie, nevkus, egoizmus a prospechárstvo, stráca zo zreteľa svoj základný zmysel, ktorým je starostlivosť o zdravý vývoj občana, jeho kultúrnu, vzdelanostnú úroveň a humanistickú orientáciu. Práve preto, že pôvodná literatúra a nekomerčná kultúra nemajú šancu konkurovať komerčnému trhu, všetky vyspelé západné štáty ich cielene a systematicky podporujú. Z tohto pohľadu je dôležitou úlohou a poslaním nadchádzajúceho Kongresu slovenských spisovateľov upozorniť na potrebu vážnych systémových zmien v podpore spisovateľa, pôvodnej a kvalitnej prekladovej literatúry, a osobitne tradičných hodnototvorivých časopisov v ich printovej podobe – ako tvorcov a šíriteľov autentických hodnôt i reflexie súčasnosti, ktorou nastavujú zrkadlo konzumnému smerovaniu spoločnosti.

    Upozornili na to aj výsledky ankety Literárneho týždenníka o potrebe iniciovať zákon o slovenskej knihe a časopisoch z roku 2015, ktoré si v súvislosti s nadchádzajúcim kongresom dovoľujeme pripomenúť. Zapojilo sa do nej takmer tristo čitateľov LT, z ktorých väčšinu tvorili spisovatelia – členovia Spolku slovenských spisovateľov i iných spisovateľských združení ako Slovenské centrum PEN, Klub literatúry faktu, Klub nezávislých spisovateľov, Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku či Klub slovenských spisovateliek FEMINA.

    Anketa upozornila na potrebu komplexne riešiť sociálny status slovenského spisovateľa, a to najmä štipendijnou podporou autora slovenskej pôvodnej a prekladovej literárnej tvorby tak, aby počas štipendia zodpovedala priemernej mzde v národnom hospodárstve, daňovými úľavami pre spisovateľov a prekladateľov, keďže ide o tvorcov spoločensky žiaducich duchovných hodnôt, a nie o podnikateľský stav, ako aj garantovaním autorských honorárov v grantovom systéme.

    Anketa upozornila na potrebu zabezpečiť legislatívnu podporu slovenskej knihy zavedením nulovej dane z DPH pre pôvodnú slovenskú knihu, zvýšením grantovej podpory vydávania pôvodnej a kvalitnej prekladovej knihy a zabezpečením jej šírenia tak, aby ju regionálne, miestne knižnice i školy mohli nakupovať za cenovo dostupných podmienok, resp. aby sa do nich dostávalo určité množstvo kníh bezodplatne, podporou vydávania reedícií slovenskej klasickej literatúry i modernej pôvodnej literatúry a zákonným garantovaním systematického tvorivého využívania diel slovenskej pôvodnej a prekladovej literatúry a tvorivých schopností jej autorov vo verejnoprávnych médiách.

    V oblasti podpory tradičných hodnototvorivých literárnych, umeleckých a kultúrnospoločenských časopisov by mali byť grantovým systémom alebo iným adekvátnym spôsobom garantované základné podmienky pre ich redakčnú tvorbu, a to najmä mzdové zabezpečenie redakcií, vrátane odvodov, materiálno-technické vybavenie redakcií, nastavením grantov na viacročné obdobie, daňovým zvýhodnením vydávania uvedených časopisov i systematickou podporou ich šírenia do knižníc a škôl. Najväčším duchovným bohatstvom Európy sú národné kultúry, v ktorých národné literatúry tvoria hodnotové piliere. Tak, ako je poslaním spisovateľa byť šíriteľom autentických humanistických hodnôt a svedomím národa, poslaním štátu je vytvárať podmienky na tvorbu domácej kultúry, jej sprístupňovanie občanom a osobitne mládeži.

    Ústredná téma kongresu z roku 1936 – zápas o slovenskosť, podpora slovenského jazyka, našej literatúry, kultúry, knižnej a časopiseckej tvorby – je aktuálna aj dnes, pretože v tomto ohľade všetky politické garnitúry Slovenskej republiky majú veľký dlh. Voči súčasným i budúcim generáciám.

 

Zdroj: CIFRA, Štefan: . Jedinečné identifikačné znaky národa. In: Literárny týždenník, Ročník XIX, č. 29 – 30 (14. 9. 2016), ISSN 0862-5999, s. 8.