Pozdrav Kongresu slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou
22. a 23. 9. 2016 v Trenčianskych Tepliciach
Verný som otcovizni ostal,
nepovie nikto, že som zradil,
úbohé vyhnanstvo som dostal,
cvendžiaci groš som nehromadil,
aby som ho do futra zašil;
svoj sen o tebe, Slovensko,
som ziskom nezaprášil.
Rudolf Dilong
Keď v roku 1968 hrkotajúce tanky pod oknami našich príbytkov likvidovali manu militari Dubčekovu jar – Vojtech Mihálik napísal v Bratislave Rekviem, z pera Gorazda Zvonického v Ríme vytryskli Výkriky pri invázii, Andrej Žarnov v New Yorku kládol na papier Kvapku krvi a Spolok slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí dvíhal v Clevelande svoj protestný hlas proti mocenskému znásilneniu bezbranného národa, ktorý vtedy ani navonok nejestvoval, lebo národy, ktoré nemajú vlastný štát, neexistujú...
Medzi tisíckami Sloveniek a Slovákov, ktorých vtedy z domoviny vyháňal prízrak červenej posadnutosti, som bol i ja. Vôbec som si vtedy neuvedomoval, že s mojou generáciou sa život zahrá tak, ako sa zahral so zakladateľmi, budovateľmi, likvidátormi i obnovovateľmi Spolku slovenských spisovateľov, ktorého základy položili v roku už časom zaviatom – v tisícdeväťstodvadsiatomtreťom.
S pokorou a bázňou v duši pozdravujem 80. výročie Kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach v mene Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska, právnej pokračovateľky Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí, ktorý v rokoch, keď totalitný komunistický režim dal slovenským spisovateľom zubadlo, nejedného uväznil, mnohých natrvalo umlčal a odstavil a Spolok slovenských spisovateľov boľševicky zlikvidoval, stal sa ak nie majákom, tak aspoň sviecou nádeje, že nie je všetko stratené, že v slobodnom prostredí žije ďalej a rastie zo svojich zdravých kresťanských koreňov slobodná slovenská kultúra.
Pozdravujem toto 80. výročie trenčianskoteplického snemovania slovenských spisovateľov v mene tých slovenských spisovateľov a kultúrnych tvorcov, ktorí utekali v pohnutých časoch nie preto, aby si zachránili umeleckú slobodu, ale preto, aby si zachránili holý život. Odišli do dobrovoľného vyhnanstva, kde tvorili a svojou kresťanstvom inšpirovanou tvorbou vydávali svedectvo o duchovnej a mravnej výške slovenského národa, ktorý bojoval o svoje základné ľudské i občianske práva, o svoje právo na politickú samostatnosť a rovnoprávne miesto v rodine slobodných národov. Slovenskí exulanti nepopretŕhali zväzky so svojou rodnou vlasťou, lež pre ňu v exile žertvohojne pracovali, obetovali sa pre ňu a napokon v dobrovoľnom vyhnanstve zložili i kosti, lebo sa nedožili ani obnovenia slobody, práva a spravodlivosti, ani obnovenia štátnej samostatnosti rodnej domoviny.
Zdravím 80. výročie Kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Teplicich v mene našich zvečnených členov, v mene Jozefa Cígera-Hronského, Rudolfa Dilonga, Andreja Žarnova, Stanislava Mečiara, Gorazda Zvonického, Konštantína Čulena, Jána Okáľa, Františka Hrušovského, Karola Strmeňa, Eugena Vesnina, Agostina Viscu, Jána Elena Bora, Jozefa Pauču, Henricha Barteka, Jozefa G. Cincíka, Pavla Hrtúsa-Jurinu, Joža Zvonára-Tieňa, Vendelína Píra, Antona Murína, Anny Gromovej, Maruši Juskovej, Agneši Gundovej-Jergovej, Jozefa Milučkého, Emila Fürsta Kniežu, Michala Lacku, Štefana Náhalku, Felixa Litvu, Štefana Senčíka, Stanislava Polčina, Jána Doranského, Petra Klasa, Štefana Polakoviča, Ernesta Žatku, Júliusa Gašparíka, Stana Kmotorku, Štefana Vagoviča, Dominika Hrušovského a mnohých ďalších, ktorí nás predišli do večnosti. Niektorí z nich tu pred osemdesiatimi rokmi boli osobne prítomní.
Na dnešné podujatie v Trenčianskych Tepliciach spomína čestný predseda ÚSSU, 102-ročný Imrich Kružliak, pamätník vtedajších udalostí.
Pozdravuje ho aj Slovenský ústav v Ríme, ustanovizeň slovenských kultúrnych najmä vedeckých pracovníkov žijúcich v zahraničí, ktorý si pred tromi rokmi pripomínal 50. výročie svojho založenia.
Únia slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska si trenčianskoteplický kongres slovenských spisovateľov pripomenula ešte pred dvadsiatimi rokmi, keď – po Budapešti, Turčianskom Sv. Martine a Nadlaku – práve preto zvolala svoju IV. konferenciu do Trenčianskych Teplíc. Konala sa v zadaždených októbrových dňoch v reprezentačných priestoroch Miramare-Corfù, pri dnešnom Moste slávy, vo Vzdelávacom zariadení Slovenskej sporiteľne. Nestálo nás to vtedy nič, lebo táto akciová spoločnosť bola vtedy ešte slovenským finančným domom a veľkoryso zasponzorovala priestory, ubytovanie, stravu všetkým účastníkom a bolo nás čajsi sto z celej Európy i zo zámoria. Pozdravili nás vtedy svojím prípisom prezident republiky Michal Kováč, predseda Národnej rady Ivan Gašparovič, predseda vlády Vladimír Mečiar vyslal ministra kultúry Ivana Hudeca a nezabudol na nás ani vlani zosnulý kardinál Ján Chryzostom Korec. Vyšla nám v ústrety Matica slovenská, predseda Spolku slovenských spisovateľov Vincent Šikula i Drahoslav Machala, spiritus rector vtedy založeného Národného literárneho centra. Dnes je to všetko „acqua passata“. Boli sme nadšení, romantickí navrátilci, očarení nadobudnutou slobodou a štátnou samostatnosťou, preniesli sme na Slovensko vydávanie nášho štvrťročníka pre slobodnú slovenskú kultúru Most, no postupne sme vytriezveli: gény prízraku totalitného spôsobu myslenia v slovenskej spoločnosti dodnes nevymreli.
Žiaľ, po zmene mocenských pomerov na politickej scéne samostatného Slovenska sa začala prehlbovať ostrakizácia slovenského zahraničia všeobecne a slovenského politického exilu zvlášť. Prejavilo sa to najmä potom, čo sme sa vyhlásením Právo hľadať pravdu (1997) bez ostychu, dôrazne a zásadne postavili za elementárne právo historika Milana S. Ďuricu „slobodne hľadať pravdu, hlásať pravdu a nevzdať sa pravdy“ a ohradili sa proti osočujúcej kampani znevažujúcej jeho knihu Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Prejavy vylučujúce slovenských exulantov zo súradníc slovenského kultúrneho priestoru nás vystrnadili na okraj, ba až za okraj slovenskej spoločnosti, kde už vymierame, ak sme už nepomreli. Tvorbu predstaviteľov slobodnej slovenskej kultúry, ich noviny, časopisy, pravé i nepravé periodiká nenájdete v ich úplnosti ani len v Slovenskej národnej knižnici v Turčianskom Sv. Martine, ich písomné pozostalosti ľahli popolom na smetiskách, nie sú ani v Slovenskom národnom archíve, ani v Ústave pamäti národa, pre ktorý diaspóra neexistuje, a ak, tak len ako nepriateľská veličina, proti ktorej treba ‚politicky korektne‘ bojovať – v tejto ustanovizni sa udomácnila neonormalizácia a hon na čarodejnice sa stal jej pracovnou metódou.
Nemyslím si, že na súčasnom stave [ne]spolupráce a inštitucionálneho nezáujmu sa môže ešte niečo zmeniť, je nezvrátiteľný. Poľský pápež svätý Ján Pavol II. povedal: „La verità non si misura all’opinione della maggioranza“ – Pravda sa nemeria názorom väčšiny. Som presvedčený, že myšlienky, ktorým sme zasvätili svoje životy, si zaslúžia byť v slovenskom civilizačnom priestore prítomné a sprítomňované, veď či už Spolok slovenských spisovateľov a umelcov v Clevelande, či Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, Slovenský ústav, ustanovizeň slovenských kultúrnych a vedeckých pracovníkov v zahraničí, Svetový kongres Slovákov alebo Slovenská liga v Amerike vždy horlili a bojovali ‚za Boha, za národ‘, za právo Slovákov na slobodu a štátnu samostatnosť ich slovenskej vlasti vtedy, keď prízrak komunizmu najlepším synom národa skántril život na šibeniciach a desaťročia zohavoval ich životy v temniciach a žalároch a v určitom zmysle slova ho zohavuje až dodnes.
Želám si, aby v časoch, keď ‚zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli‘, Kongres slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach sa stal ‚svetielkom, čo premáha tmu‘.
Cítiť sa Slovenkou, Slovákom, byť zakoreneným v rodnej pôde, byť verným našim kresťanským a národným tradíciám, byť hrdým na svoj pôvod, rázne a nebojácne odmietať klamstvá a klebety, aj keď pochádzajú od našich bratov či susedov, partnerov či spojencov, to nie je nacionalizmus, tobôž šovinizmus, to je naša národná povinnosť voči sebe. Ak chceme, aby nás rešpektovali a vážili si cudzí, musíme sa najprv rešpektovať my sami. Ako máme vnímať skutočnosť, že v médiách je možné ohovárať, znevažovať a preklínať našu minulosť, prítomnosť i budúcnosť, náš svojráz, našich zaslúžilých národných pracovníkov, a my nemáme odvahu ozvať sa na ich obranu? Odpoveď: Proces národnej emancipácie u nás ešte neskončil, ešte sme nedosiahli európsky štandard politickej vyspelosti. Keď sa pred poldruha storočím Taliansko stalo unitárnym štátom, Massimo D‘Azeglio povedal: „Abbiamo fatto l‘Italia, adesso bisogna fare gli Italiani“ – Spravili sme Taliansko, teraz musíme urobiť Talianov. Je povinnosťou každej slovenskej spisovateľky, každého slovenského spisovateľa konať onú škultétyovskú „dobrú vec pre národ“ a prispievať k našej národnej i občianskej emancipácii.
Ján Okáľ napísal: „Pracovali sme zadarmo, nie nadarmo.“ Dnes je Slovensko slobodné, samostatné, je síce malým, ale rovnoprávnym a plnoprávnym i platným členom euroatlantických štruktúr, kde nikto nespochybňuje jeho existenciu. Snaženia exilu sa de iure naplnili 1. januára 1993, de facto sa však naplnia až vtedy, keď Slovensko napokon vkomponuje do svojho civilizačného imania aj emancipačný prínos tej tretiny slovenského národa, ktorá sa „hnaná žitia nevôľou“ ocitla v emigrácii.
A moje želanie tohtoročnému trenčianskoteplickému kongresu spisovateľov? Nezabúdať na Božiu prítomnosť. S Božou pomocou a pričinením všetkých nás vykresať zo zakríknutej a bojazlivej duše Sloveniek a Slovákov tú iskru národnej hrdosti, ktorú zahrabali do pahreby naši nežičlivci, rozdúchať ju v mocný oheň, ktorý potom ako očistný plameň spáli všetko, čo stojí v ceste plnému rozvoju sebavedomého slovenského národa.
Slovenskému spisovateľovi žičím, aby v obnovenom samostatnom štáte slovenskom nemusel živoriť na pokraji spoločenského záujmu tak, ako je to dnes, čo je do neba volajúcou hanbou všetkých politických elít, ktoré sa striedajú pri kormidle vecí verejných. Im pripomínam verše Gorazda Zvonického:
Štít bezbranných je Boh a česť…
Zrútia sa všetci, čo sa o lož oprú.
Blahoslavení, čo chcú v svetle konať,
lebo ich snahu úprimnú a dobrú
Boh berie pod patronát.
Usporiadatelia mi vyhradili 10 minút vo večerných hodinách, keď sú už účastníci znavení, takže ani sa nedá veľa povedať, ani sa nemôže očakávať veľká ozvena. Na jednu skutočnosť by som však rád poukázať. Kongres, ktorý sa konal v júni 1936 v Trenčianskych Tepliciach, si vytýčil program „zaujať stanovisko k dnešnému spoločenskému poriadku a k vývoju kultúrnych, politických a hospodárskych pomerov na Slovensku po prevrate.“ Terajší kongres by mohol s rovnakou oprávnenosťou tými istými slovami konfrontovať situáciu „po páde červenej totality“. Rovnaké problémy, rovnaké starosti, rovnaká bezradnosť v hľadaní uspokojivého riešenia. A problémy nové: Quo vadis, Európa? Kam kráčaš, Slovensko? Dechristianizácia spoločnosti, politická korektnosť na úkor vlastného národa, islamizácia nášho kontinentu.
Problém je aj v tom, že v roku 1936 spisovateľ požíval vo verejnosti autoritu a jeho slovo malo určitú váhu. Dnes to tak nie je, lebo spisovateľ si zvykol v službách socializmu byť „inžinierom ľudských duší“, čo mu síce prinášalo materiálne výhody, ale zničilo jeho prestíž vo verejnosti. Bohužiaľ, mnohí ľudia pera si tak zvykli na pohodlný život v službách zamestnávateľa, že prešli od jedného zamestnávateľa k druhému s takou ľahkosťou, s akou si vymieňajú ponožky.
Pero je ešte vždy mocnejšie ako meč (The pen is mightier than the sword), ale veľa záleží na tom, kto to pero drží v rukách. Či ho inšpiruje kresťanský idealizmus alebo kozmopolitný materializmus.
A konečná, kľúčová otázka: Je slovenská spisovateľská obec schopná nájsť tú jednotu, akou bol preniknutý zjazd v roku 1936, keď spisovatelia ľudoveckej, agrárnickej i socialistickej orientácie vedeli nájsť spoločný hlas?
Od chvíle, čo som sa po desaťročiach dobrovoľného vyhnanstva mohol vrátiť domov, pozorne sledujem rozhlas, televíziu, čítam noviny, časopisy, knihy a s nesmiernou bolesťou v srdci zisťujem, že z nášho hovoreného i tlačeného slova jeho pôvodcoviavypreliBoha. Božia prítomnosť, ktorá je podstatou našej národnej existencie, odkedy sme vstúpili do dejín, sa ocitla na periférii. Nie, nemám na mysli teologické rozpravy, apologetické traktáty, konfesionálne diferencie, mám na mysli iba Božiu prítomnosť v živote našom každodennom, hľadanie pravdy, krásy a zmyslu ľudského života. Ako znak Matice slovenskej, Spolku slovenských spisovateľov, Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska, tak aj znak nášho obnoveného štátu, Slovenskej republiky, nám pripomína, že život nie je bez Boha, že naša kultúra má svoje korene v kresťanstve, nuž dajme väčší priestor Božej prítomnosti aj na stránkach našich novín, časopisov i našich kníh. Aby sa za nás naše deti nemuseli raz hanbiť, že sme nášmu národu stratili tvár a zatratili jeho dušu, pretože integrálnou súčasťou našej národnej identity je kresťanský svetonáhľad a, naopak, že kresťanský svetonázor Sloveniek a Slovákov bez slovenského národného povedomia nie je úplný.
A na záver čerešničku z torty. Keď v roku 1986 vtedajšia periodická tlač pripamätúvala slovenskej verejnosti 50. výročie trenčianskoteplického kongresu spisovateľov, Česi z memoárov Jaroslava Seiferta vycenzurovali jeho pitoresknú a veľmi sugestívnu spomienku na Rudolfa Dilonga a Slováci ho vyretušovali z fotografií, kde bol v spoločnosti Vladimíra Clementisa a Iľju Erenburga. Kto bude nepohodlným dnes?
Vďačím sa Vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám – čo sa Vám páčilo, povedzte, prosím, iným, čo sa Vám nepáčilo, povedzte, prosím, mne…
(Autor je predseda Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska a spisovateľ.)
