KOREC, Ján Chryzostom (†)

KOREC, Ján Chryzostom (†)

[* 22. 1. 1924 Bošany (okres Partizánske) – 24. 10. 2015 † Nitra]

Ján Chryzostom kardinál Korec, J. Em., emeritný nitriansky biskup, teológ, humanista, filozof, historik, etik, sociológ, spisovateľ, sa narodil 22. 1. 1924 v Bošanoch, v obci ležiacej pod Tríbečskými vrchmi, severovýchodne od mesta Topoľčany v okrese Partizánske. Jeho rodičia pracovali v továrni na spracovanie koží. Základnú školu vychodil v rodnej obci, meštianku v neďalekých Chynoranoch. Dňa 15. 9. 1939 vstúpil v Ružomberku do rehole jezuitov – Spoločnosti Ježišovej. Ako externý študent chodil na Gymnázium v Kláštore pod Znievom, kde aj maturoval (1944). Študoval filozofiu a teológiu na jezuitských inštitútoch v Ružomberku, v Trnave a na Filozofickom inštitúte Spoločnosti Ježišovej v Brne (od roku 1945). V Trnave pomáhal ako redaktor v redakcii PoslaKatolícke misie (1948). Po likvidácii reholí a kláštorov v povestnej „barbarskej noci“ z 13. na 14. apríla 1950 ho spolu s rehoľnými spolubratmi internovali v Jasove, potom v Podolínci a Pezinku. Po piatich mesiacoch internovania (v septembri 1950) bol donútený odísť do civilného života. Kňazskú vysviacku prijal tajne v Rožňave 1. 10. 1950 z rúk biskupa Róberta Pobožného. Pokračoval v civilnom zamestnaní ako úradník v Mototechne (1950 – 1951). V roku 1951 odišiel do Bratislavy, kde pracoval v Priemstave, potom ako robotník v Tatracheme. Po uväznení a internovaní takmer všetkých oficiálnych biskupov bol ako 27-ročný 24. 8. 1951 tajne vysvätený za biskupa otcom biskupom Pavlom Hnilicom (konsekrácia sa uskutočnila na základe rozsiahlych fakúlt Svätého Otca Pia XII. pre naše krajiny). Od biskupského svätenia začal používať rozšírené meno Ján Chryzostom Korec. Biskupskú službu však nemohol vykonávať verejne. V nasledujúcom období venoval svoju starostlivosť študentom teológie a privádzal ich ku kňazskej vysviacke. Veľkú pozornosť venoval aj laikom. Preto každý deň očakával, že príde pre neho Štátna bezpečnosť (ŠtB), ako sa to stalo v mnohých prípadoch jeho spolubratom v reholi, či diecéznym kňazom, alebo veriacim laikom. O to väčšmi, že vedeli o ňom, že je biskup a vyvíja aktívnu apoštolskú činnosť, ba i tajne ordinuje kňazov. Bolo to však, ako sám spomínal, obdobie preniknuté nádejou a dôverou v Boha. Pracoval v Ústave hygieny a chorôb práce z povolania (1951 – 1958), odkiaľ ho prepustili (1954). Po mnohých ťažkostiach sa zamestnal ako strážnik v podniku Prefa (1958 – 1959) a údržbár v Chemických závodoch Juraja Dimitrova v Bratislave (1959 – 1960). Pritom neúnavne pôsobil v dušpastierskej činnosti, najmä medzi vysokoškolskou mládežou. Od roku 1958 sa o neho začala zaujímať Štátna bezpečnosť. V predtuche svojho uväznenia tajne vysvätil za biskupa Dominika Kaľatu. Dňa 21. 1. 1960 ŠtB vykonala u neho domovú prehliadku, všade ho sledovala, 11. 3. 1960 ho zaistili a 21. 5. ho nespravodlivo odsúdili ako vlastizradcu – pre náboženskú činnosť medzi študentmi – na 12 rokov väzenia, stratu občianskych práv a vypovedanie zo Západoslovenského kraja. Väzenie prežil v neľudských podmienkach s mnohými kňazmi v Prahe na Pankráci, v Ruzyni, vo Valdiciach pri Jičíne, bol zaradený do tretej nápravnovýchovnej skupiny (na samotkách, od 20. 2. 1962 v brúsiarni skla), a v Ilave. Z väzenia ho prepustili 24. 2. 1968, no vrátil sa z neho s podlomeným zdravím. Napriek tomu sa oduševnene zapojil do obnovy náboženského života. Kratší čas pracoval v Družstve invalidov a v podniku Záhradníctvo mesta Bratislave (1968). Pre nález tuberkulózy však nastúpil od 15. júla 1968 na liečenie do nemocnice v Podunajských Biskupiciach, potom vo Vysokých Tatrách (od februára 1969). Po súdnej rehabilitácii a revízii rozsudku bol úplne oslobodený. Získal cestovný pas, a tak sa mu naskytla sa mu možnosť navštíviť Rím. Vo Vatikáne ho 8. júla 1969 prijal pápež Pavol VI. na osobitnej súkromnej audiencii, na ktorej záver Svätý Otec, na prekvapenie mnohých, odovzdal „tajnému“ biskupovi Jánovi Korcovi oficiálne biskupské insígnie – daroval mu svoj vzácny prsteň, pektorál a dve mitry – po 18 rokoch od vysvätenia za biskupa (verejne ich však mohol použiť až po roku 1989). Od r. 1970 krátko pôsobil ako duchovný správca Charitného domu v Pezinku a potom u sestier z Kongregácie dcér Najsvätejšieho Spasiteľa na Detskej klinike v Bratislave. Jeho rehabilitáciu však roku 1974 zrušili, cirkevný tajomník mu 31. decembra 1974 odňal štátny súhlas na výkon duchovnej služby, a preto pokračoval v práci v rozličných robotníckych povolaniach. Zamestnal sa ako robotník opäť v Tatracheme (1974 – 1979) v Bratislave, odkiaľ zo zdravotných dôvodov odišiel  a našiel si prácu v Kovospracujúcom podniku (1979 – 1982), ako opravár výťahov v Petržalke, a ako pomocný robotník v stolárskej dielni. Nasledovali roky úmornej práce za ustavičného sledovania ŠtB. Na odporúčanie lekárov mu od júla 1982 priznali úplnú invaliditu, do roku 1990 žil na invalidnom dôchodku. Napriek všetkým ťažkostiam a nátlakom štátnych orgánov nezostal nečinný, pokračoval v stretnutiach s mladými, s rehoľníkmi aj s náboženskými aktivistami, každú voľnú chvíľu vypĺňal apoštolátom v rozličnej forme, ale i bohatou literárnou činnosťou. Nasledovali udalosti „bratislavského Veľkého piatku“ – sviečkovej manifestácie (25. 3. 1988), ďalšie ataky ŠtB, hrubým násilím mu zabránili zúčastniť sa na púti v Šaštíne (17. 9. 1988). V Slovenskej televízii (13. – 16. marca 1989) vysielali seriál Kríž v osídlach moci zakončený besedou O klerikalizme a klérofašizme na Slovensku; po jeho kritickej písomnej reakcii na uvedený seriál (neskôr vyšla knižne – Kríž vo svetle pravdy, 1991) ho bezpečnosť znovu vypočúvala. Počas komunistického režimu Ján Chryzostom Korec ako biskup tajne vysvätil 120 kňazov.

Po zmene spoločenskej situácie r. 1989 sa J. Ch. Korec stal verejnou autoritou nielen pre cirkev, ale aj pre celú spoločnosť. Ako biskupa ho poverili dôležitými službami v miestnej i univerzálnej Cirkvi. Dňa 1. 2. 1990 sa stal rektorom Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Významným okamihom jeho života sa stal dátum 6. 2. 1990, keď ho Svätý Otec Ján Pavel II. vymenoval za nitrianskeho sídelného biskupa. Správu Nitrianskej diecézy kánonicky prevzal 22. 2. 1990 a spravoval ju do 16. 7. 2005, potom ako emeritný biskup žil naďalej v Nitre. Dňa 28. 6. 1991 ho v konzistóriu ustanovil pápež Ján Pavol II. za kardinála (menovanie ohlásili na všeobecnej audiencii 29. 5. 1991) a pridelil mu titulárny kostol sv. Fabiána a Venancia v Ríme. Bol prvým predstaviteľom slovenskej cirkevnej provincie, ktorému sa dostalo vďaka osobným kvalitám takej cti, že sa stal členom kardinálskeho kolégia. Odvtedy bol členom kongregácie pre Inštitúty zasväteného života a Spoločenstvá apoštolského života, ako aj členom pápežskej komisie pre kultúru. V roku 1999 v súlade s Kódexom cirkevného práva, podľa ktorého musí každý biskup po dovŕšení 75. roku svojho života podať abdikáciu do rúk pápeža, požiadal o uvoľnenie z pastierskeho úradu nitrianskej diecézy. Od 16. júla 2005 žil ako emeritný biskup v Nitre, býval v podhradí. Zomrel 24. 10. 2015 v Nitre. Po pohrebných obradoch dňa 31. októbra 2015 ho pochovali v dolnej časti Katedrály sv. Emeráma, ako si to sám želal.

Bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov rímkokatolíckej cirkvi na Slovensku a zaslúžil sa o udržanie, obnovu a povznesenie duchovného života, kultúry a literatúry. Vo svojich dielach sa javí ako teológ, kresťanský humanista, filozof, historik, etik a sociológ. Popri pastoračnej a vedeckej práci bol literárne činný od roku 1943. Jeho knižná tvorba predstavuje vyše 80 titulov, ktoré vyšli vo viacerých vydaniach a sú jedinečnou súčasťou slovenskej kresťanskej literatúry 20. storočia. Jeho spisovateľská činnosť je obsiahnutá aj v množstve samizdatov a v rozličných časopisoch, ide o diela nábožensko-apologetického, filozoficko-spirituálneho, ontologicko-vieroučného, mariánskeho a kristologického chrakteru, ako aj o práce z oblasti pastoračnej teológie, kresťanskej filozofie a histórie i problematiky náboženského života na Slovensku. V širokej palete jeho diel sa objavujú práce ako aktuálne diskusie s prírodnými vedami, ktoré neraz prekračujú svoju vedeckú kompetenciu, a tým prispievajú k dezinformácii a svetonázorovej mäteži v základných životných otázkach. Ako veľký znalec ľudskej duše sa zamýšľal nad pôvodom človeka a jeho životnou cestou. Súčasne tvoril aktuálne práce, týkajúce sa problémov náboženského života a Katolíckej cirkvi na Slovensku. V jeho asi šesťdesiatich dielach pomerne veľkého rozsahu má popredné miesto duchovná literatúra. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje trojzväzkové dielo zaoberajúce sa ťažkým obdobím Cirkvi na Slovensku Od barbarskej noci, ktoré preložili do poľštiny, nemčiny, taliančiny, angličtiny a francúzštiny. Veľká časť diela kardinála J. Ch. Korca počas bývalého režimu vyšla v samizdatoch a niektoré rukopisy sa dostali do zahraničia a vyšli knižne v Kanade u slovenských jezuitov v Cambridge, v Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, v Rakúsku a v Poľsku. Od roku 1990 sa stal ak kmeňovým autorom Literárneho týždenníka. Príspevky uverejňoval vo viacerých periodikách kresťanského zamerania – v Katolíckych novinách, v časopise Kultúra, ktorého  vznik aj podporil.

Nezameniteľne sa zaslúžil o vznik samostatnej demokratickej Slovenskej republiky, ktorej vytvorenie verejne podporoval po celý čas vrcholiacich národnoemancipačných zápasov slovenskej inteligencie, spisovateľov, občianskych iniciatív, politických strán a hnutí od roku 1989 až do 1. 1.1993, keď Slovenská republika vznikla a bola medzinárodne uznaná. Jej existenciu, rozvoj, kresťansko-humanistickú a demokratickú orientáciu podporoval až do svojho úmrtia. Slovenský národ v ňom stratil jedinečnú charizmatickú osobnosť, obhajujúcu kresťanské a humanistické hodnoty, ľudský život a právo na dôstojnosť človeka bez ohľadu na majetkové pomery, ako aj výnimočného vzdelanca s národným a vlasteneckým cítením. Odkaz Jána kardinála Chryzostoma Korca obsiahnutý aj v jeho rozsiahlom knižnom diele však trvá naďalej.

Viaceré univerzity doma i v zahraničí Jánovi Chryzostomovi Korcovi udelili čestné doktoráty, a to: Legum doctor  – Univerzita Notre Dame v South Bende, Indiana, USA (1986) – ako „prejav úcty opravdivému vzoru kresťanskej odvahy v otázkach ľudských práv“, Doctor of Humane Letters Honoris Causa – Sacred Heart University Bridgeport, Connecticut, USA (1992), Doctor of Humane Letters  – The Catholic University of America, Washington, USA  (1993), čestný doktorát poľskej univerzity za výsledky vo filozofii a v teológii, najmä v dialógu s marxizmom (2003) – Univerzita kardinála Stefana Wyszyńského, Varšava, Poľsko, britskej univerzity – Doctor honoris causa (2014) – Britská univerzita Liverpool Hope. Na Slovensku mu udelili čestný doktorát Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre (1998), ktorá mu udelila aj najvyššie vyznamenanie univerzity Zlatá kniha (2004),  a Trnavská univerzita, Trnava  (2004).  Ocenili ho vyznamenaním Zlatá medaila Univerzity Komenského (1993).

Ako výnimočná osobnosť získal viaceré vyznamenania za obranu ľudských práv, náboženskej slobody, vedeckú činnosť, osobnú statočnosť, neochvejnú obranu dôstojnosti a slobody človeka, ako aj identity slovenského národa, jeho kresťanských základov a tradícií. Prezident Slovenskej republiky Michal Kováč mu udelil v roku 1995 najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy a v roku 1999 prezident Rudolf Schuster Rad Andreja Hlinku I. triedy. V roku 1993 mu udelil prezident Francúzskej republiky François Mitterand vysoké francúzske vyznamenanie Rad čestnej légie II. stupňa. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, mu udelilo striebornú medailu za rozvoj a ochranu ľudských práv (1997), Matica slovenská v Martine Cenu Štefana Moysesa (1994), Pamätnú medailu Štefana Moysesa  (1997) a najvyššie matičné vyznamenanie Zlatú medailu MS sv. Cyrila a Metoda (1999). Pri príležitosti 750. výročia udelenia kráľovských mestských práv ho primátor mesta Nitra Jozef Dvonč ocenil Medailou primátora mesta Nitry (1998) a z rúk predsedu Nitrianskeho samosprávneho kraja Milana Belicu prevzal najvyššie ocenenie Cenu NSK za rok 2013 (2014).

Bol dlhoročným eminentným členom Spolku slovenských spisovateľov.

BIOGRAFICKÉ A BIBLIOGRAFICKÉ ÚDAJE

Encyklopédie, slovníky, monografie, zborníky

  • JUDÁK, Viliam: Ján Chryzostom kardinál Korec. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, 2000, s. 720 – 723.
  • GAVENDA, Marián: Nekonečné horizonty kardinála Korca, 2011, ISBN 978-80-8046-564-3. [životopis Jána Chryzostoma kardinála Korca].
  • KOREC, Ján Chryzostom. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001, s. 239.

Internetové zdroje

  • J. Em. Ján Chryzostom kardinál Korec, nitriansky biskup [online]. In: Katolícka Cirkev na Slovensku. Dostupné na internete: <TU>.
  • Mons. Ján Chryzostom Korec [online]. In: Osobnosti.sk. [Citované 1. 9. 2015]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Ján Chryzostom Korec [online]. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia. [Citované 3. 9. 2015]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Ján Chryzostom Korec [online]. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia. [Citované 11. 8. 2015]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Ján Chryzostom Korec († 24. 10. 2014) [online]. In: Biskupstvo Nitra. [Citované 3. 9. 2015]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Korec, Ján Chrazostom, SJ, [online]. In: Dominikánska knižnica. [Citované 3. 9. 2015]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Vedenie SSS odovzdalo pamätný list významnému dlhoročnému členovi SSS kardinálovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi [online]. In: Spolok slovenských spisovateľov. [Citované 3. 9. 2015]. Dostupné z internetu: <TU>.