MÁRIA BÁTOROVÁ: Nereflektujeme cudzie, ale ani svoje

Referát na Kongrese slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou
22. a 23. 9. 2016 v Trenčianskych Tepliciach

Medzivojnový kongres v roku 1936 sa od dnešného podstatne odlišuje tým, že sa na ňom zúčastnili spisovatelia bez rozdielu politickej príslušnosti a vierovyznania a všetci do jedného podpísali rezolúciu proti šíriacej sa a nadchádzajúcej totalite v Európe – fašizmu. Boli to vzdelanci, ktorým o vlastnú kultúru išlo, preto aj prišli na kongres a zúčastnili sa na diskusiách o vážnych otázkach doby. Dnes sa na kongrese nezúčastňuje celá plejáda spisovateľov, pretože ich nič okrem vlastných cieľov nezaujíma, a z vlastných záujmov je to najmä prísun peňazí. Stratili rešpekt k demokratickej tradícii, k hodnotám, ktoré po desaťročia držali našu kultúru na úrovni iných národných európskych literatúr. Ostatné médiá prekryli u nich vieru v písané slovo, neveria mu, hoci paradoxne práve ono ich živí...

V porovnaní s účasťou zahraničných hostí na dnešnom kongrese a na prvom je tento súčasný oveľa úspešnejší, lebo nás poctili hostia z 12 krajín sveta. No tí, ktorí chodia na čítačky či konferencie do zahraničia, vedia, že o slovenskej kultúre sa v zahraničí vie stále veľmi málo. A to aj v najbližších susedných krajinách. Prenos a recepcia, ako sa ho už 20 rokov usiluje robiť profesor Pospíšil organizovaním slovensko-českých konferencií v Brne, Viera Benková spolu s docentokou Farkašovou, Spolok slovenských spisovateľov, Klub nezávislých spisovateľov, PEN klub, Matica slovenská, redukovane aj LIC a jednotlivé kultúrne centrá či jednotliví spisovatelia, napríklad Milan Richter smerom k Škandinávii, ale aj Festivalom Jána Smreka, moja maličkosť založením komparatistického Kabinetu Dionýza Ďurišina s medzinárodnými konferenciami, ktoré nesú slovenskú problematiku v porovnaniach do zahraničia, to všetko nestačí.

Napriek vymenovaným pozitívam vnútorná atmosféra v kultúre a literatúre vôbec nie je uspokojivá. Ak má mať tento kongres význam, je potrebné koordináty súčasnej situácie pomenovať, diagnostikovať a vyvinúť úsilie, aby sme sa tie najvážnejšie problémy pokúsili riešiť. Skúmala som pri diagnostikovaní rôznych spoločensko- politických problémov, z čoho táto situácia vznikla, a skúmala som túto otázku z hľadiska dnes módnej vedeckej témy postkolonializmu. Štúdia o tom bola publikovaná v karentovanom vedeckom časopise v Ľubľane. Totiž diskurz postkoloniálnej teórie sa nemôže týkať len Afriky atď. Tie isté symptómy potláčania identity, najmä v duchovnej oblasti, má malá, ale bohatá krajina – Slovensko – uprostred strednej Európy. Nech mi prepáčia naši hostia, ale musím menovať krajiny, ktorých hegemóniou Slovensko utrpelo straty: rakúsko-uhorská monarchia, Uhorsko, Čechy, Nemecko, Rusko (teda Sovietsky zväz). Všetky tieto hegemónie akoby obrali slovenskú krajinu a jej obyvateľov, okrem iného o sebavedomie, hrdosť a vlastenectvo.

Slovenskí intelektuáli v čase jednotlivých hegemónií ich však reflektovali a bránili seba aj svoju kultúru! Pre súčasný stav slovenskej kultúry a literatúry je príznačná entropia hodnôt a nejednota. Je taká literárnovedná disciplína – komparatívna imagológia, ktorá skúma obrazy, ktoré predstavujú povedzme postavy v dielach jednotlivých literatúr. Napríklad postavy Slovákov u maďarských (aj súčasných) autorov. V našej súčasnej literatúre je minimum takých príkladov. My nereflektujeme cudzie, ale ani sami seba. Sme zablokovaní, neodvážili sme sa doteraz spracovať, čo sa tu stalo a čo sa tu odohráva. Ako a o čom tu má byť dialóg, keď sa nepíše o veciach, ktoré všetci zažívame? Prečo ich nevieme umelecky uchopiť? To nie je len entropia hodnôt a neistota osobností. Dali sme si tzv. liberálnymi demokratmi zobať všetko: fakty nie sú fakty, dejiny nie sú dejiny, peniaze nie sú peniaze, slovo nie je slovo... To podstatné, čo sa tu stalo, je, že postupne, hrubo a surovo sú tzv. liberálnymi demokratmi a ich posluhovačmi obsadzované všetky kultúrne kľúčové pozície. Z pozadia vládnu v štátnych inštitúciách peniazmi a inými prostriedkami a veľmi šikovne prezentujú napríklad nehodnotné diela ako najlepšie diela slovenskej kultúry!

Všetko je pritom transparentné a uvedené, ako sa to dnes vyžaduje, na internete, čiže dá sa overiť, čo teraz hovorím. Aj táto pseudodemokratická metóda je len krycí manéver. Jeden zo spisovateľov predsa diagnostikuje, Andrej Ferko, a ten nazýva tento spôsob rasizmom (ak sa niekto odváži o sebe tvrdiť, že je Slovák, okamžite stráca a je odsunutý na perifériu). A všetci to tu akceptujeme, akoby spomínaní jednotlivci mali na tento postup právo. A akí sme pasívni v obrane demokracie a práv, tak nás budú vidieť a vnímať aj naši susedia. Na začiatku 20. storočia, keď bola podobná situácia, nás preklial v básni Jehovah Ivan Krasko: „Zlorečené vaše meno, že sa nehýbete!“ Dnes je podobná situácia. Tak ako predtým hegemóni, tak dnes vlastní – tzv. liberálni demokrati – nám berú spred očí našu vlastnú kultúru, a my sme bezmocní alebo rovnako ako na začiatku bernolákovci, štúrovci či Vajanský z vlastných skromných majetkov doplácame na vydania a tí, ktorí do zahraničia prezentujú nehodnotné diela, ktoré nás ako národné spoločenstvo nezastupujú a vlastne za nás nehovoria, robia v podstate proti našej kultúre a robia to pohodlne – za štátne peniaze! Vnútorná situácia sa odráža navonok. Za hranice preniká naša anémia v tom, ako nás nik nepotrebuje, neoslovuje, a to len preto, že sme tu už polomŕtvi! Že sa neozveme, že necháme v novinách na seba nakydať od akéhokoľvek nekoncepčného sluhu a nemožného interpreta! Naša vnútorná situácia sa bude odzrkadľovať v zahraničí ako neexistencia, neschopnosť definovať verejne, neschopnosť ozvať sa za vlastné veci vo vlastnej kultúre! V tomto zmysle sa ja osobne zúčastňujem na kongrese a verím, že situáciu tu dnes otvorene prediskutujeme, aby náš spoločne strávený čas mal zmysel!

 

(Autorka je spisovateľka a literárna vedkyňa, členka Spolku slovesnkých spisovateľov a Slovenského centra PEN.)

 

Zdroj: Mária Bátorová: Nereflektujeme cudzie, ale ani svoje. In: In: Literárny týždenník, Ročník XXIX, č. 31 – 32 (28. 9. 2016), ISSN 0862-5999, s. 5.

 


Správca a administrátor stránok
Spolku slovenských spisovateľov
Štefan Cifra


 

Počet návštev v roku 2020

 229 757 

Počet stránok v roku 2020

 867 362 

 POZRELI STE SI VIAC AKO TRIŠTVRE MILIÓNA STRÁNOK SSS! 

V roku 2019 ste si prezreli
 VYŠE MILIÓN STOTISÍC STRÁNOK SSS! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.