Memento pokongresových osudov

IVAN KAMENEC

    V čase príprav stretnutia slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach jeden z jeho iniciátorov a protagonistov Laco Novomeský mu predpovedal dôležité miesto v moderných slovenských dejinách. Podľa neho Kongres sa stane akciou, o ktorej bude reč v histórii, lebo sám sa stane historickou udalosťou. Kongres bol v dovtedajšom kultúrnom vývine Slovenska a vo svojej podobe nikdy už nezopakovanou udalosťou. Mal jednoznačne autonómny charakter, konal sa spontánne, z vnútornej vôle a potreby spisovateľskej obce, nebol pripravovaný pod kuratelou žiadnej politickej moci, ani podľa jej smerníc. To však neznamená, že do jeho rokovania a záverov neprenikali aj politické a ideologické záujmy, čo bolo najviac viditeľné na strane ľavicových síl združených okolo časopisu DAV. Účastník rokovania R. Dilong to trochu zjednodušene hodnotil tak, že Kongres mu pripadal ako nejaká akcia v Moskve: „Tu bola len socialistická ideológia.“. A hneď sa aj pýtal: „Kde boli ostatné ideové smery?“.

    Snemovanie spisovateľov v roku 1936 je častým objektom záujmu literárnych teoretikov i historikov. Neskôr sa zo strany politickej moci a jej jednotlivých garnitúr stal Kongres, ako každá významnejšia udalosť v našich dejinách predmetom prézentistickej manipulácie, to znamená deformovania, v tomto prípade spravidla idealizovania či legendarizovania jeho odkazu, ale aj ignorovania či zamlčovania niektorých jeho stránok, resp. úlohy jeho aktérov. Priebeh a výsledky Kongresu boli v slovenskej tlači, najmä v literárnych časopisoch Elán a Slovenské smery, literárne a kritické, reflektované z najrôznejších hľadísk. Ohlasy boli pozitívne, hoci občas v nich už zaznievala aj istá dávka skepticizmu. M. Urban konštatoval, že „Rôzne orientovaní spisovatelia sa dohodli o spoločensko-politických veciach – aj keď hmlisto.“. Najviac hodnotiacich komentárov pochádzalo od priamych účastníkov rokovania. Vyjadrovali sa však aj iní spisovatelia a príslušníci kultúrnej obce n Slovensku. A ešte jedna zvláštnosť: Máloktorá kultúrna udalosť na Slovensku v medzivojnovom období bola tak živo komentovaná v českej tlači ako trenčianskoteplický zjazd, na ktorom sa ako hostia zúčastnili aj viacerí českí spisovatelia, medzi nimi budúci nositeľ Nobelovej ceny J. Seifert, B. Válavek, S. K. Neumann, J. Hora, M. Tilschová, M. Majerová a i. Aj z ich strany boli ohlasy na výsledky Kongresu pozitívne. Príznačné je, že české reflexie boli akousi priamou či nepriamou kritikou jediného českého referátu Zatloukala, ktorý hovoril o vzťahoch českej a slovenskej literatúry z už prekonaných dogmatických čechoslovakistických pozícií. Tie však Kongres jednoznačne odmietol, deklarujúc rovnocennosť slovenskej a českej literatúry a kultúry vôbec, ako jednu z podmienok zapojenia sa do európskeho kultúrneho a literárneho kontextu.

    Na Kongrese bolo prítomných takmer 200 účastníkov, vrátane hostí. Väčšina z nich boli literárni tvorcovia, hoci v tom čase mal organizátor akcie – Spolok slovenských spisovateľov iba 53 registrovaných členov. Nie všetci poprední slovenskí spisovatelia tam však boli. Chýbali napríklad Rázus, Timrava, Jégé, Žarnov, J. Cíger Hronský. Kongres ďaleko presiahol literárno-umeleckú, resp. literárno-stavovskú dimenziu a stal sa, lepšie povedané mal ambície stať sa udalosťou so širokým spoločenským i politickým dosahom do budúcnosti. Túto črtu mu určilo jednak samotné rokovanie, v rámci ktorého odznelo viacero pozoruhodných referátov, a po nich nasledujúca diskusia, jednak Manifest prijatý na záver stretnutia. Pod dokumentom je podpísaných 51 mien. Niektorí účastníci podujatia v čase podpisovania dokumentu už v Trenčianskych Tepliciach neboli (napr. Krasko, Podjavorinská, Hlbina, Bránecký a iní). Obsah a podpisy signatárov Manifestu mali dokumentovať jeden z hlavných cieľov rokovania: Zjednotenie slovenskej kultúrnej, predovšetkým literárnej obce v celom priereze jej všetkých umeleckých a najmä ideologických či politických rozdielov. Text dokumentuje všeobecne známy. Práve od jeho znenia sa odvíja aj celkové, niekedy zjednodušené a vari aj nekriticky zidealizované hodnotenie trenčianskoteplického stretnutia a odvolávanie sa naň. Manifest a celkový duch zjazdu priamo či nepriamo reagovali na zahraničné i domáce udalosti, v rámci v ktorých sa Kongres odohrával. T. Gašpar krátko po skončení stretnutia s uspokojením konštatoval, že „sme sa dali dokopy, zjednotili sme sa na manifeste“ a, parafrázujúc slová antického filozofa Xenona, „po tejto vrave chaos a rozbroj v Hellade nestal sa ešte väčším“, čo však o pár rokov neskôr, žiaľ, už neplatilo. Väčšina účastníkov prišla do Trenčianskych Teplíc diskutovať o odborných, literárnych, jazykových resp. kultúrnych problémoch dobovej slovenskej spoločnosti. Apriórne odmietali akékoľvek prejavy politizácie alebo ideologizácie stretnutia, čomu sa však nedalo vyhnúť. J. Smrek v reakcii na kritiku časopisu Nástup, ktorý vytýkal snemovaniu priveľkú politizáciu, obhajoval jeho Manifest tvrdením, že dokument bol len „slávnostným vyjadrením ideového stanoviska slovenských spisovateľov“, a preto „podrobná, širšie koncipovaná rezolúcia o náhľade na problémy slovenskej kultúry ešte iba bude vypracovaná“. Nikdy k tomu však nedošlo, tak ako sa nenaplnili očakávania, že bude zvolaný ďalší spisovateľský kongres. V existujúcej zahraničnej i domácej situácii nebolo však možné sa celkom vyhnúť istej miere politickej zainteresovanosti, čo potvrdzuje nielen manifest, ale aj niektoré iné zjazdové materiály a následné úvahy o Kongrese, o jeho význame a odkaze. Napriek tomu účastníkov podujatia spájala – aspoň verbálne – myšlienka tolerancie, porozumenia a najmä pocit „spoluzodpovednosti za osud nášho československého štátu a slovenského národa“, vernosť „borbe za slobodu a veľké ideály ľudstva, ktoré pomáhali tvorcom našej kultúry zabezpečiť národný dnešok!.

    Boli to nesporne úprimné sľuby a predsavzatia, hoci v ďalších desaťročiach sa ich len zriedkakedy podarilo napĺňať. Skôr naopak. Z historickej retrospektívy a aj s trochou skepsy možno konštatovať, že to je osud všetkých významných udalostí a nimi deklarovaných programov. Z aspektu racionálneho hodnotenia si však treba položiť otázku, ako, kedy a akým spôsobom sa pozoruhodné a inšpirujúce závery trenčianskoteplického rokovania podarilo v neskorších rokoch a desaťročiach naplniť, no aj dnes napĺňať alebo ich aj vedome či nevedome popierať? Netrúfam si na tieto otázky dať uspokojivú odpoveď. Pokúsim sa iba o niekoľko možno hypotetických či kritických konštatovaní. Tie nechcú a ani nemôžu spochybňovať či relativizovať vysoko pozitívny význam Kongresu a jeho prínos pre slovenskú literatúru a kultúru. Vôbec už nechcú prézentisticky posudzovať neskoršie konanie protagonistov či iných účastníkov akcie spred osemdesiatich rokov.

    L. Novomeský vo svojej úvahe krátko po skončení Kongresu sa chtiac-nechtiac odkláňal od „akademického“ poňatia jednoty a tolerancie, ktorú deklarovalo trenčianskoteplické podujatie: „Slovenský literát bude raz nútený preložiť to, za čo sa vyslovil v kultúrnych oblastiach do politickej reči. To znamená, že stojí proti tým, ktorí dnes predstavujú moc na Slovensku, nech sa menujú dnes Hlinka alebo Hodža.“ Citované slová mali viditeľné účelové politické zameranie. Slovenskí spisovatelia a iní kultúrni pracovníci (vrátane Novomeského) ich v neskorších desaťročiach buď z vlastného hlbokého presvedčenia, alebo z oportunizmu, zo strachu a donútenia síce plnili, no problémom je, že často to bolo v službe záujmov dvoch totalitných režimov. Teda rozhodne nie v duchu Kongresu a jeho záverov, ktoré žiadali chrániť „vydobyté hodnoty slobody, nech by už na ne siahal barbarský nepriateľ alebo jeho spojenci tu či v zahraničí“. Tieto predsavzatia nebolo treba opakovať politickými vyhláseniami, ale špecifickými umeleckými prostriedkami, ako to napríklad v roku 1938 nachádzame v básni Janka Jesenského Buďme Európanmi, ktorá dnes nadobúda nečakanú aktuálnosť. Dovoľte mi citovať z nej pár veršov: Raz pravica, raz ruka ľavá / rozbíja mi črep do krvava / dvojaký nado mnou je hrom / s tisícnásobným úderom. /// A trieska, trieska neprestajne / zas blčí v ohni Heinrich Heine / Gestapo spoza hrubých dvier / jazyčí už len revolver. /// Lopaty zubov vyškierajú / si razia v rudých mlákach cestu k raju / v GPU vedú Ježiša / nech nový človek rodí sa. /// Jadranské more zlosťou zúri. / Afrika čierna bedáka. / Červenie bodák od kultúry / a kultúra od bodáka /// ... Roztváram atlas. / Z ktorej zemi / mi kývne pár rúk zjednotený, / bez hrôzy, ohňa, potopy? Kdeže je mapa Európy?.

    Pokongresové postoje spisovateľov nemožno zovšeobecňujúco hodnotiť, a už vôbec nie ich z odstupu ôsmich desaťročí prézentisticky posudzovať. Aj pri poznávaní osobných a umeleckých osudov jednotlivých účastníkov Kongresu treba klásť znepokojujúce otázky, hľadať pohnútky, príčiny a dôsledky ich konania. Tie v nasledujúcich rokoch ovplyvnili, jednak ich umeleckú, predovšetkým literárnu tvorbu, jednak ich ideologické zameranie, politickú a spoločenskú angažovanosť. Obe spomínané stránky boli u jednotlivcov neraz v ostrom vzájomnom protirečení. To znamená, že spisovateľ či iný tvorca duchovných hodnôt svojou politickou angažovanosťou neraz popieral, devalvoval humanistické posolstvo svojej vlastnej umeleckej tvorby, čo si azda niektorí aj uvedomovali. Pokúsim sa to ilustrovať na príklade veršov básnika Valentína Beniaka z roku 1941: Časy strašné, časy chudé, Bože, čo to s nami bude?/ Ženie nás do temných kútov / nové plemä ľudožrútov. / Zodrali sme ako krpce / Ideál i verné srdce. / Nebude nás žiadna škoda / riedke mäso, riedka voda. / Žalár temný, hustá mreža, / hryzieme už do železa. / Ešte si nás okorení, / my sme málo pokorení. Možno povedať, že spomínané javy sa v slovenskom kultúrnom živote počas posledných dvoch tretín minulého storočia až pričasto opakovali. Zďaleka sa to teda netýka iba účastníkov I. kongresu slovenských spisovateľov a ich ďalších neraz tristných, až tragických osudov.

    Pri sledovaní priebehu trenčianskoteplického Kongresu, jeho najdôležitejších výsledkov, ale aj osobných osudov jeho protagonistov, sa stretávame s jedným prekvapujúcim, prinajmenšom však znepokojujúcim javom. V priebehu jedného desaťročia, teda od roku 1936 do roku 1945, slovenskí umelci (najmä spisovatelia), vedeckí a kultúrni pracovníci vôbec, prijali niekoľko manifestačných dokumentov, ktoré sa však svojím obsahom navzájom popierali, protirečili si. V roku 1938 to bolo prehlásenie Verní zostaneme, v ktorom signatári manifestujú za obranu československej vlasti. V auguste 1940 časť slovenských kultúrnych pracovníkov zas prijala tzv. Lomnický manifestOhlas slovenských kultúrnych pracovníkov, kde sa jeho signatári prihlásili k zásadám slovenského národného socializmu (teda k nacizmu), ktorý má byť „vo všetkých oblastiach národného života dôsledne, nekompromisne a bezodkladne uskutočnený“. Podobne ako Kongres v roku 1936, aj Lomnický manifest bol následne vysvetľovaný a zdôvodňovaný: „Niet iného stanoviska ako oktroj, rozkaz. Systém národného socializmu treba vidieť aj v tomto smere.“ (R. Bartek). V roku 1944 slovenskí kultúrni pracovníci a znova predovšetkým literáti prijali v Bratislave dva protipovstalecké manifesty a v Banskej Bystrici zas dokument, ktorý s nimi polemizoval. Tento devalvačný oblúk prijímania deklaračných prehlásení bol zavŕšený v auguste 1945, keď v Banskej Bystrici na I. zjazde umelcov a vedeckých pracovníkov, ktorý sa prihlásil k ideovému a humanistickému odkazu trenčianskoteplického Kongresu, bol prijatý nový Manifest slovenských umelcov a vedeckých pracovníkov. Dokument zdôrazňoval tvrdošijnú vieru v demokratické ideály a pokrokové sily. Žiaľ, znova to ostalo iba pri patetických slovných vyhláseniach.

    Vzhľadom na dramatický vývoj na Slovensku v spomínanom desaťročí (zásadné štátoprávne, resp. politické zmeny) prijímanie a potom negovanie manifestačných prejavov popredných spisovateľov, vedcov a kultúrnych činiteľov, sa dá ešte ako-tak pochopiť. Ťažšie sa však už vysvetľuje fakt, že pod jednotlivými, navzájom si protirečiacimi dokumentmi nachádzame mená tých istých signatárov. Príčinou daného javu bola zmes úprimného presvedčenia, úsilí naplniť vlastné profesionálne, umelecké či osobné ambície, no čoraz väčšmi aj oportunizmus a strach. To nie je obviňovanie príslušných osôb, ale hypotetické konštatovanie. Možno si tu vypomôcť aj so svedectvom Milá Urbana, ktorý vo svojich pamätiach takto vysvetľoval pozadie Lomnického manifestu: „... začalo sa u nás vo veľkom rečniť a písať o akomsi slovenskom národnom socializme. Pravdaže, len tak po našom – naširoko. Preto som ani sprvu nevedel, čo to má byť.“ Túto trochu naivnú apológiu možno síce zobrať na vedomie, no zároveň si ťažko vysvetliť slová tohto autora, ktorý vo svojom referáte v Tatranskej Lomnici volal: „Národný socializmus je sústava nášmu národnému a duchovnému usporiadaniu, z tých všetkých iných sústav, nielen najprijateľnejšia, ale jediná, ktorá – keď sa patrične prispôsobíme – môže nás vyslobodiť zo života, do ktorého nás predchádzajúce režimy vrhli.“.

    Podobné formy zdôvodnenia, hoci z úplne iných ideologických pozícií, sú známe aj z dokumentov, ktoré u nás vznikali po nastolení novej totality po roku 1948. Typické je, že aj tie sa občas účelovo odvolávali na trenčianskoteplický Kongres. Začalo sa takpovediac druhé kolo prijímania rezolúcií. Už v apríli 1948 ho odštartoval Manifest socialistického humanizmu podpísaný významnými literátmi a inými umelcami. Jeho obsah, ktorý vznikal už pod politickou kuratelou novej štátostrany, bol v nasledujúcich rokoch hrubo pošliapaný. Už o dva-tri roky neskôr sa mnohí signatári zo strachu pripájali k rezolúciám. Tie so socializmom, humanizmom ani s literatúrou a jej poslaním nemali nič spoločného. V záujme objektivity treba však aspoň upozorniť aj na deklaračné materiály z pera príslušníkov kultúrnej obce v rokoch 1968 – 1969, resp. napr. slovenských podpisov pod dokumentmi Charty 77, či Niekoľko viet z roku 1989, atď. To je však už mimo témy môjho príspevku.

    Bez nároku na nejaké jednoznačné hodnotenia trenčianskoteplického kongresu možno len zopakovať jeho vysoko pozitívny a inšpiratívny prínos. Napriek tomu treba však konštatovať, že jeho autentický duch tolerancie a obsah sa nepodarilo nikdy, ani po roku 1989 realizovať. Netreba rekriminovať, ale hľadať objektívne i subjektívne príčiny tohto zlyhania, ktoré sa v rozličných podobách opakovalo aj pri iných spomínaných manifestoch. Pravdaže, ani v tomto smere nemožno generalizovať, lebo tu boli individuálne výnimky a postoje. Napriek tomu sa však dá urobiť jedno zovšeobecnenie: Umeleckú a etickú stránku literatúry, umenia, vedy a kultúry vôbec nikdy nemôžu určovať slávnostné sľuby a deklarácie, nech sú už akokoľvek dobre myslené a podnetné. Historik je veľmi skeptický uveriť v nejakú skutočnú silu a produktivitu akéhokoľvek nového manifestu. Ten vždy ostáva v prvom rade dobovým dokumentom čakajúcim na svoju racionálnu analýzu.

PhDr. Ivan Kamenec, CSc. (* 1938), je slovenský historik, vedúci vedecký pracovník oddelenia novších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.


Správca a administrátor stránok
Spolku slovenských spisovateľov
Štefan Cifra


 

Počet návštev v roku 2020

 132 119 

Počet stránok v roku 2020

 484 626 

V roku 2019 ste si prezreli
 VYŠE MILIÓN STOTISÍC STRÁNOK SSS! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.