STANISLAV MUNTÁG: Kniha ako posolstvo a priestor slobody: Nekomerčná literatúra a jej existenčné limity na slovenskom knižnom trhu

Referát na Kongrese slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou
22. a 23. septembra 2016 v Trenčianskych Tepliciach

Vo svojom príspevku chcem predovšetkým poukázať na niektoré skúsenosti a postrehy z našej vydavateľskej praxe. Matica slovenská (MS) realizuje vydavateľskú činnosť ako súčasť svojho poslania a úloh zverených MS štátom podľa zákona o MS. Nie je komerčným vydavateľstvom a vydavateľskú činnosť dotuje zo štátneho príspevku aj z neštátnych zdrojov. Keďže priama vydavateľská činnosť MS a odbyt vydaní narážali a narážajú na rozličné legislatívne, byrokratické a ekonomické obmedzenia, založila MS v roku 2004 Vydavateľstvo Matice slovenskej, s. r. o., ktoré realizuje vlastnú vydavateľskú činnosť a zapája sa do voľnej súťaže na slovenskom knižnom trhu ako vydavateľstvo a internetové kníhkupectvo na webovej adrese vydavatel.sk. Tento subjekt má vlastné hospodárenie a musí sa samofinancovať, čiže kryť všetky svoje náklady a produkovať aspoň minimálny účtovný zisk, aby prežil, rovnako ako ostatné vydavateľstvá, ktoré nie sú financované z verejných zdrojov. Napriek tomu patríme k vydavateľstvám, ktoré svoju edičnú pozornosť zameriavajú prioritne na nekomerčnú literatúru a snažia sa o jej vydávanie dlhodobo udržateľným spôsobom.

Skúsme si mali pracovne vymedziť pojem nekomerčná literatúra. Netrúfam si predkladať definíciu, ktorá by si nárokovala širšiu platnosť. Na účel tohto príspevku za nekomerčnú literatúru považujme literárne diela, pri ktorých vytváraní autor neprihliada na výšku predpokladaného honorára, čiže neusiluje sa prispôsobovať svoje dielo väčšinovému vkusu predpokladanej čitateľskej obce. Ak autor nevytvára dielo s prioritným cieľom zarobiť na ňom, je zrejme motivovaný inými pohnútkami, a to úsilím povedať čosi podľa jeho názoru významné, osloviť čitateľov a tlmočiť im nejaké posolstvo. Ak sa autor neprispôsobuje väčšinovému vkusu predpokladaných čitateľov, módnym trendom a požiadavkám, je zrejmé, že má šancu svojich čitateľov ovplyvniť, kultivovať, priniesť niečo nové.

Treba hneď dodať, že:

1. Pojem komerčná versus nekomerčná literatúra sám osebe nevypovedá o kvalite literárneho diela. Prichádzajú nám na redakčný stôl – predpokladám, že rovnako, ako ostatným vydavateľstvám – ročne stovky rukopisov a edičných návrhov; bez priveľkého preháňania by sa dalo konštatovať, že na Slovensku je, zdá sa, viac pisateľov ako čitateľov. Nekomerčný neznamená automaticky kvalitný alebo hodnotný, a komerčný neznamená automaticky brak.

2. Medzi nekomerčnou a komerčnou literatúrou podľa skôr uvedenej definície nemožno viesť ostré hranice, práve naopak. Azda každý dobrý autor do istej miery prihliada na vkus a požiadavky predpokladaných čitateľov svojho diela a naopak, aj „komerčný“ autor môže svojím dielom tlmočiť čitateľom veľmi silné posolstvo.

S takto definovaným pojmom nekomerčnej literatúry spájam postulát uvedený v nadpise môjho príspevku: Kniha ako priestor slobody. Tlačené slovo bolo od vynálezu kníhtlače významným nástrojom na realizáciu jednej zo základných ľudských slobôd, slobody prejavu, a táto jeho funkcia je dnes rovnako potrebná, ak nie potrebnejšia, ako v minulosti. Monopolizácia prostriedkov masovej komunikácie – televízie, rozhlasu, periodickej tlače – značne obmedzuje slobodu slova a priestor na vyjadrenie nezávislého názoru. Napísať a vydať dobrú knihu si nežiada neprekonateľne veľa peňazí a je čoraz viac autorov, ktorí sú ochotní zaplatiť náklady vydania len preto, aby mohli osloviť ľudí – hoci aspoň úzky okruh svojich priateľov a známych – svojím knižným dielom. Kniha tak – popri internete – vytvára významný priestor slobody prejavu a nazdávam sa, že demokratická spoločnosť takýto priestor životne potrebuje a mala by ho primerane chrániť, a to aj napriek tomu, že tento priestor slobody má aj významné negatíva, najmä to, že nielen v komerčnej, aj v nekomerčnej literatúre (podľa skôr uvedenej definície) sa musíme prehrýzť záplavou braku a umeleckého balastu.

Z vydavateľskej praxe by som chcel podať niekoľko postrehov a odporúčaní, akými nástrojmi by spoločnosť mala zabezpečovať, aby tento priestor slobody jestvoval a bol funkčný. Ako vytvoriť nástroje na to, aby autori hodnotnej nekomerčnej literatúry mali priestor na edičnú realizáciu svojich diel a aby tieto diela nachádzali čitateľov. Mali by to byť fungujúce nástroje na podporu vydávania, zviditeľňovania a odbytu hodnotnej nekomerčnej literatúry.

Naskytá sa otázka, čo je to hodnotná nekomerčná literatúra, resp. kto to má vymedziť. Je dôležité, aby nástroje podpory neboli priveľmi unifikované – aby o tom, čo je dobré a čo nie, nerozhodovala jedna komisia jedného štátom dotovaného fondu. Stretávame sa zavše napríklad s otázkou, načo je vydavateľská činnosť MS, keď máme komerčné vydavateľstvá, načo je Slovenský literárny ústav MS, keď máme Literárny ústav SAV a podobne. Nazdávam sa, že svojou činnosťou, podobne ako Literárny fond, spisovateľské organizácie a ďalšie subjekty, vytvárame demokratický priestor podpory a reflexie literatúry.

Za ostatné viac ako desaťročie bol kľúčovým nástrojom štátnej podpory nekomerčnej literatúry dotačný systém Ministerstva kultúry SR. Kritizovali sme, že je to systém zbytočne byrokratický, každá žiadosť o podporu si vyžadovala obrovské množstvo agendy, formulárov, potvrdení, komisie často podľa nášho názoru rozhodovali subjektívne, ale nástroj podpory, i keď možno nedokonalý, fungoval, viacero slovenských vydavateľstiev sa ho naučilo využívať a s jeho podporou vyšli tisíce diel pôvodnej slovenskej literatúry, nielen krásnej, detskej, ale aj literatúry faktu a odborných spoločenskovedných publikácií. Položartom, polovážne sme konštatovali, že každá zmena bola zmenou k horšiemu v zmysle vyššej byrokratizácie systému, a s obavou sme prijali informáciu o kreovaní nového systému podpory v podobe Fondu na podporu umenia (FPU).

Myslím, že už prvé mesiace fungovania FPU ukázali, že naše obavy vôbec neboli zbytočné.

Pre Maticu slovenskú prvou významnou, veľmi nepríjemnou zmenou bolo, že MS ako subjekt bola vylúčená z okruhu oprávnených žiadateľov práve v podprogramoch, kde sa rozhoduje o podpore vydavateľských projektov. Keď sme sa opýtali, prečo sa tak stalo, dostali sme odpoveď, že sa tak stalo so zámerom, citujem, „v čo najväčšej miere sprístupniť možnosti žiadania o finančné prostriedky subjektom relevantným pre predmetný program a podprogram“. Na otázku, či teda Matica slovenská nie je relevantným subjektom v podprogramoch týkajúcich a podpory slovenskej literatúry, sme už odpoveď nedostali.

Ostala nám možnosť žiadať o prostriedky cez Vydavateľstvo Matice slovenskej, s. r. o., čo sme aj plne využili. Vydavateľstvá fungujúce ako podnikateľské subjekty si však musia z príjmov projektu uhradiť všetky svoje výdavky na daný projekt, čo pri súčasnom nastavení podmienok podpory cez FPU nie je možné. Do projektu totiž musíme vložiť vlastné zdroje jednak v objeme predpokladaných tržieb z predaja výtlačkov, jednak v objeme najmenej 5% nákladov projektu, jednak v objeme režijných nákladov, ktoré grantový program FPU v súčasnej podobe ignoruje. Režijné náklady, teda tie, ktoré nie sa nedajú priamo vykázať na daný projekt, predstavujú v našom prípade približne 25 % z nákladov celého projektu. Čiže v súčte, ak sa aj naplnia očakávané tržby z predaja výtlačkov (ktorý môže pri nekomerčnej literatúre trvať aj viac ako desaťročie) vykážeme z projektov podporených FPU približne 30 % stratu, ktorú musíme prekryť ziskom z iných projektov, čo samozrejme v prípade vydavateľstva fungujúceho na komerčnej báze vôbec nie je jednoduché. Dalo by sa uviesť množstvo ďalších komplikácií a podľa nášho názoru nezmyselných byrokratických tortúr, ktoré nám priniesol dotačný systém FPU. Výzva na podporu nekomerčnej literatúry, ktorá mala vyjsť podľa pôvodne zverejneného termínovníka vo februári, vyšla v máji, výsledky nám boli oznámené v polovici júla, ale dodnes na projekty z uvedenej výzvy nemáme podpísanú ani jednu zmluvu. Pritom čas, dokedy majú byť projekty zrealizované a zúčtované, plynie a ak ich chceme zrealizovať, museli sme naplno rozbehnúť prácu, „zazmluvniť“ ilustrátorov atď. Ani samo vymedzenie jednotlivých programov a podprogramov nepokladám za šťastné. Na podporu literatúry, zdá sa, ostal výrazne menší priestor ako v pôvodnom dotačnom systéme MKSR, osobitne sa to týka spoločenskovednej literatúry. Úplne vypadla napríklad podpora odbornej literatúry venovanej slovenským dejinám a príbuzným vedným odborom, alebo napríklad jazykovede. Masívne podporovanou ostala len umenoveda. Tieto kritické poznámky uvádzam s úprimným zámerom podať spätnú väzbu, ktorá by viedla k skvalitneniu tohto nástroja štátnej podpory literatúry, ktorý v minulosti hral kľúčovú úlohu v podpore slovenskej nekomerčnej literatúry a mal by ju hrať aj naďalej. Treba dodať aj to, že nový systém priniesol aj viacero pozitívnych prvkov, napríklad významné nástroje na podporu tvorby diel, o ktoré sa môžu uchádzať autori, spisovatelia, alebo možnosť, aby samotný autor žiadal o podporu vydania diela (i keď túto možnosť tvorcovia pravidiel fondu síce otvorili, ale vôbec jej realizáciu nedomýšľali).

Krátko sa pristavme aj pri nástrojoch neštátnej podpory nekomerčnej literatúry. I keď subjektov ochotných podporiť hodnotný literárny projekt je žalostne málo, zavše sa aj také nájdu, väčšinou vďaka osobným vzťahom s autorom diela. Rozhodne chýba jednoznačné daňové zvýhodnenie sponzorského príspevku na financovanie literárneho projektu, resp. kultúrnej aktivity vôbec.

Vydaním nekomerčného knižného diela sa však problémy zďaleka nekončia. Vieme o situácii na knižnom trhu, o jeho presýtenosti, o kolapsoch, ktoré zažíval za ostatných 20 rokov. Aj keď v súčasnosti knižný trh vo všeobecnosti nejaví známky úpadku, skôr stagnácie alebo mierneho oživenia, zjednodušene možno povedať, že zo situácie najviac ťažia najsilnejšie vydavateľstvá, ktoré si môžu dovoliť fungovanie na nadnárodnej úrovni a silnú selektívnu marketingovú podporu vybraných autorov a diel, pri ktorých predpokladajú potenciál na komerčný úspech. Tí sú v popredí, dostatočne zviditeľnení, a zatieňujú tisíce ostatných autorov a diel, ktoré nemajú to šťastie, že by si ich komerčný vydavateľský gigant vyhliadol ako marketingovo perspektívny produkt. V Európe sme neustále svedkami fúzií silných vydavateľských domov do ešte silnejších nadnárodných korporácií, čo nasvedčuje tomu, že trend komercionalizácie literatúry bude pokračovať. V takejto situácii kľúčovou výzvou pre autora a vydavateľa hodnotného nekomerčného knižného diela je, ako spojiť dielo s potenciálnym čitateľom – ako zviditeľniť dielo nie síce masám, ale selektívne úzkemu okruhu čitateľov, ktorí majú presne o takéto diela a ich posolstvo záujem. Treba povedať, že v tomto procese fatálne zlyhávajú „kamenné“ kníhkupectvá. Kníhkupcovi záleží na tom, aby regálové miesto čo najrýchlejšie „točil“, pretože každá jedna kniha vystavená v regáloch kníhkupectva na seba viaže balíček nákladov na nájom priestorov, energie, skladovanie, mzdy predavačov atď. Pri dnešnej produkcii literatúry sa slovenskému kníhkupcovi denne núka niekoľko desiatok nových titulov slovenských a českých kníh, z ktorých si logicky vyberá tie, pri ktorých predpokladá najlepší odbyt.

V tomto procese by som chcel zo skúseností dať do pozornosti tri účinné nástroje na podporu nekomerčných knižných diel a to osobný kontakt s čitateľmi, knižnice a internet. Jednoznačne konštatujeme, že najlepším moderným Hrebendom sú sami autori, ak majú chuť a energiu chodiť do škôl a knižníc na besedy s čitateľmi, s balíkom vlastných kníh v taške. Je to možno trochu smutné konštatovanie, ale je to systém odbytu, ktorý momentálne pri nekomerčnej literatúre funguje.

Knižnice zápasia o čitateľa a uchyľujú sa ku komerčnej literatúre, od ktorej si sľubujú najvyššiu čítanosť. Podľa môjho názoru – napriek tomu, že si hlboko vážim nesebeckú, obetavú a mizerne zaplatenú prácu knihovníkov – by knižnice financované z verejných zdrojov mohli byť účinnejším nástrojom výchovy čitateľov, nástrojom propagácie a odbytu nekomerčnej literatúry, než sú dnes.

Pokiaľ ide o internet, je, samozrejme, významný tým, že bez veľkých nákladov zviditeľňuje informáciu o knižnom diele a umožňuje potenciálnemu záujemcovi, aby si ju vyhľadal. V súčasnosti mi však chýba kvalitný knižný web, ktorý by sa cielene zameriaval na interaktívne zviditeľňovanie nekomerčnej literatúry a ponúkal by záujemcom „pridanú hodnotu“, ktorú komerčné internetové kníhkupectvá neponúkajú – blogy, recenzie, diskusné rubriky, ukážky z nových alebo pripravovaných vydaní, čiže taký živý internetový literárny časopis. Nazdávam sa, že viacero subjektov by malo dnes mať ambíciu vytvoriť a prevádzkovať takýto internetový literárny časopis – a jedným z takých subjektov je určite aj Matica slovenská, čiže je to aj návrh na diskusiu do našich vlastných radov.

Ďakujem Vám za priestor na vystúpenie a dúfam, že aj z tohto spisovateľského stretnutia vzídu významné a produktívne impulzy, ktoré pomôžu uchovať a rozvíjať to, na čom nám spoločne záleží.

 

(Autor je riaditeľom Vydavateľstva Matice slovenskej.)


Správca a administrátor stránok
Spolku slovenských spisovateľov
Štefan Cifra


 

Počet návštev v roku 2020

 170 053 

Počet stránok v roku 2020

 637 931 

 POZRELI STE SI VIAC AKO POL MILIÓNA STRÁNOK SSS! 

V roku 2019 ste si prezreli
 VYŠE MILIÓN STOTISÍC STRÁNOK SSS! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.