Videopríhovor bieloruskej spisovateľky Svetlany Alexijevičovej, laureátky Nobelovej ceny za literatúru, adresovaný Kongresu slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou v Trenčianskych Tepliciach 22. a 23. 9. 2016

SPISOVATELIA MUSIA MEDZI SEBOU HOVORIŤ

 

Milé kolegyne, kolegovia,

som rada, že sme dnes opäť spolu a máme si o čom pohovoriť, tak ako medzi priateľmi. Okolitý svet možno totiž iba ťažko pochopiť bez dialógu, a to vo všetkých smeroch. Objavila sa totiž akási špecifická, až záhadná forma jestvovania človeka. Neviem ako inde, ale v Rusku či Bielorusku je vskutku neľahké porozprávať sa s človekom. Ak sa s ním zhovárate, zrazu počujete, že ten či onen nenávidí Ukrajincov, nebodaj aj svojich susedov, nenávidí komunistov alebo demokratov, skrátka, zlo nadobudlo úplne nové formy, úplne novú tvár – a práve na vnímanie tohto javu, priznajme si, sme sa dostatočne nepripravili. Áno, humanisti, spisovatelia sa ukázali načisto nepripravení. V každom prípade môžem takto hovoriť o ruskej kultúre – máme skúsenosti z boja proti komunizmu, no nenaučili sme sa bojovať s monštrami, ktoré sa objavili v každom človeku. A tu sme sa ukázali ako ľudia, z ktorých sa tento boj akoby vytratil, stavali sme mosty nad riekami nevedomosti a tie zmenili naše vnútro. Myslím si, hoci by som si to nechcela myslieť, že naša civilizácia sa začala klaňať modle informácie, modle vedy, vo všeobecnosti modle funkcie, pritom sme však stratili väzby človeka s človekom, naše stroje, naše moderné technológie sme odtrhli od humanizmu, od človeka, a skutočnosť, že aj v 21. storočí človek zabíja človeka, jednoznačne hovorí o našej porážke v tomto smere.

Premietanie videopríhovoru bieloruskej spisovateľky Svetlany Alexijevičovej,
laureátky Nobelovej ceny za literatúru, 23. 9. 2016
na Kongrese slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou

    Ako sme sa na toto obdobie pripravili, ako a akým spôsobom sme ho očakávali? V Troch sestrách, v diele môjho obľúbeného ruského spisovateľa Antona Pavloviča Čechova, jeden z hlavných hrdinov zdôrazňuje, že o 100 rokov budú ľudia doslova nádherní, budú dobre žiť, budú medzi sebou spokojne nažívať. A dnešná skutočnosť po 100 rokoch? Pozrime sa, čo opantalo naše duše a našu myseľ? Najmä veľká nevraživosť: Ukrajinci bojujú s Rusmi, napríklad môj otec je Bielorus a matka Ukrajinka, mohli by sme teda povedať, že stoja na opačnej strane barikády. Poznám veľa rodín, kde sa z týchto príčin rozišli rodičia s deťmi. Nedávno som bola na Ukrajine, v krajine, ktorá chce žiť po novom, no musí za to bojovať, musí sa brániť. Nazdávam sa, že keď v 21. storočí strieľa človek na človeka, je to barbarstvo – v súčasnosti by mali proti sebe bojovať výhradne iba idey. A preto spisovatelia musia a majú spolu hovoriť, veď je ozaj veľa háklivých tém. Nepripusťme, aby sa zo slov vytratila energia, aby z nich vymizol onen elektrický náboj, ktorý vie v ľuďoch zapáliť iskru odhodlania – tak ako to bolo v deväťdesiatych rokoch minulého storočia v Rusku. V tom čase sme boli romantikmi, mysleli sme si, že vo sviatok slobody príde po nás dajaký parádny autobus a zavezie nás na túžobné miesto, kde sa všetci zmeníme a budeme žiť úplne inak. Lenže moc sa dostala do rúk banditov, rozvalilo sa Rusko, rozvalila sa duša človeka – človek zastal na hranici, bez ideového vyhranenia, bez akejkoľvek nádeje, bez materiálneho dostatku. Ľudia si vtedy hovorili, vydržíme, sme skúšobné deti, priekopníci – vyskúšame nové moderné oblečenie, budeme cestovať po svete, ochutnáme dobré, neznáme potraviny a jedlá – no to nie sú veci, ktoré by robili človeka človekom. Človek sa musí stotožniť s humanizmom, ak sa tak nestane, môžeme čakať vojny, môžeme čakať fašizmus. A vtedy by sme si mali na dva dni sadnúť k vysielaniu ruskej televízie: tu spúšťajú na more nejakú novú vojenskú loď, tu pochodujú dajakí hrdinskí obrancovia, len sa divák nedozvie, čo a koho obraňujú na Ukrajine, ruský ľud ich víta ako hrdinov, ľudia pritom srdcervúco plačú, neuvedomiac si, že ich hrdinovia dostávajú za zabíjanie žold. Smutné je, že ich matky mlčia. Po návrate ich synov z Afganistanu, v osemdesiatych rokoch, však nemlčali, vtedy, kričali, protestovali, ochraňovali svojich synov. Žiaľ, dnes sa peniaze stali akoby hlavným zmyslom nášho života. A to je dôvod, prečo sa musíme medzi sebou rozprávať, prečo sa musíme usilovať pochopiť jeden druhého, odovzdať si navzájom silu a energiu, vliať si vieru a nádej. Jednotlivec sám veľa nezmôže, veľké veci zvládneme spoločnými silami.

Úprimne a z celého srdca Vás všetkých pozdravujem, želám kongresu tvorivý a konštruktívny duch s presvedčením, že budete hovoriť o slobode, krásne a dobre. V dnešných časoch nástojčivo potrebujeme humanistického človeka, pretože racionálny či politický človek nás nezachráni, nezachráni nás ani nenávisť, zachráni nás iba láska.

 

Preklad: tl SSS

 

Videopríhovor na Yandex Disk: <TU>.


Správca a administrátor stránok
Spolku slovenských spisovateľov
Štefan Cifra


 

Počet návštev v roku 2020

 170 053 

Počet stránok v roku 2020

 637 931 

 POZRELI STE SI VIAC AKO POL MILIÓNA STRÁNOK SSS! 

V roku 2019 ste si prezreli
 VYŠE MILIÓN STOTISÍC STRÁNOK SSS! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.