Trenčianskoteplický kongres a medzinárodné súvislosti

VINCENT ŠABÍK

 

K 80. výročiu konania Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach v roku 1936

Trenčianskoteplický kongres a medzinárodné súvislosti (1)

 

    Medzivojnové dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia charakterizuje intenzívna komunikácia medzi spisovateľmi Európy a sveta, prebúdzanie ducha novej nadnárodnej spolupráce. V historickej minulosti európskeho duchovného života vystupujú obdobia neobyčajne živej výmeny, napríklad v epoche humanizmu a reformácie Erasmus Rotterdamský ako veľký iniciátor medzinárodných kontaktov na prelome 15. a 16. storočia. Jeho myšlienka medzinárodných konferencií, kongresov, spoločného hľadania stanovísk k závažným otázkam doby, riešení rozporov a konfliktov (a to aj vojnových) pretrvala až do našich čias, nebývalou intenzitou ožila práve v 20. storočí, ktoré – po prvej katastrofe hneď na svojom začiatku – akoby začalo chápať dialektiku vzťahu medzi rečou slov a rečou zbraní, a rozšírila sa na celú oblasť kultúrneho a spoločenského života. Novým momentom v literárnom živote po prvej svetovej vojne je nielen potreba úzkych kontaktov medzi spisovateľmi rôznych národov, menšín a skupín, ale aj ich cieľavedomej organizácie. Pripomeňme organizovanú skupinu Clarté, prvé medzinárodné zjednotenie spisovateľov a dejateľov kultúry, ktoré založili v septembri 1910 Henri Barbusse a Magdeleine Marxová – prvý pokus politicky cieľavedome angažovať intelektualizmus, intelektuálny internacionalizmus proti vojne, sociálnej nespravodlivosti, za mier a medzinárodné dorozumenie. Vo výbore Clarté pracovali spisovatelia ako A. France, G. H. Wells, T. Hardy, aktívnymi členmi boli autori ako B. Shaw, U. Sinclair, B. Russell, V. Blasco Ibáñez, spolupracoval R. Rolland, S. Lagerlöfová, S. Zweig, H. Mann, z českých spisovateľov S. K. Neumann, I. Olbracht, Z. Nejedlý. Predstavitelia (prevažne) európskej literárnej inteligencie – ktorá zažila šok vojnového šialenstva, sčasti podľahla hystérii vojnového nacionálneho „patriotizmu“, no rýchlo prehliadla hru imperializmu, ktorej mala byť nástrojom – chceli vytvoriť „internacionálu ducha“, bratské zväzky na základe internacionálnej myšlienky, sociálneho ideálu. Proti moci diplomatov v službách moci spriadajúcich vražedné komploty stavali „medzinárodnú veľmoc ducha“ (S. K. Neumann). Viedli boj s reakciou dvadsiatych rokov, vystupovali proti vojne (v Maroku), presadzovali myšlienky novej sociálnej kultúry, rozvíjali akcie po celej Európe, vydávali časopis Clarté (1919 – 1928).

Román Henryho Barbussa Clarté (Jasno, 1919) ostro odsudzuje vojnu.
Podľa neho nazvali medzinárodné hnutie združujúce predstaviteľov
humanistickej inteligencie. Foto: archív

    Nový duch vyrastajúci z trosiek vojny smeroval najmä k „proletársko-revolučnej literatúre“; v mnohých krajinách sa už v dvadsiatych rokoch sformoval avantgardný pohyb literatúry, ktorý svojím výrazným zameraním dával impulzy aj ostatnej literatúre, ako to vyjadrujú dobové pomenúvania. Na V. kongrese Komunistickej internacionály v Moskve roku 1924 sa rozhodlo o založení Medzinárodného združenia revolučných spisovateľov (1925 – 1935) – organizácie proletárskych a revolučných spisovateľov sveta. Začala pracovať roku 1925 ako Medzinárodné byro revolučnej literatúry. Medzinárodné byro Proletkultu založené na II. kongrese Kominterny v auguste 1920 pracovalo už v mnohých krajinách Európy. Roku 1927 sa v Moskve uskutočnila prvá medzinárodná konferencia proletárskych a revolučných spisovateľov za predsedníctva A. V. Lunačarského, jedného z iniciátorov spisovateľskej organizácie. Konferencia vypracovala jej politickú platformu: členom sa mohol stať každý spisovateľ, ktorý vystupoval proti vojne, bielemu teroru a fašizmu. V novembri 1930 sa v Charkove stretávajú delegáti spisovateľov z 22 krajín na druhom medzinárodnom kongrese. Hlavný referát predniesol B. Illés, zo známejších spisovateľov je tu L. Aragon, J. R. Becher, E. E. Kisch, A. Fadejev, F. C. Weiskopf, A. Seghersová, L. Renn, M. Gold. Konferencia skúmala možnosti rozvoja kultúry v boji s imperializmom, no najmä koncepčné otázky literatúry a foriem medzinárodnej spolupráce.

    Medzinárodné byro bolo reorganizované na Medzinárodné združenie revolučných spisovateľov. Otvorený list charkovského kongresu spisovateľom Česko-Slovenska je dokumentom o stave literatúry v ČSR, rovnako ako publikovaný prejav slovenského delegáta V. Clementisa, ktorý tieto súvislosti rozvádza. Tieto a ďalšie dokumenty, početné ohlasy na charkovský kongres vydávajú svedectvo o medzinárodných súvislostiach českej a slovenskej literatúry, Davu a Devĕtsilu, a to nielen v rovine ideovej, ale aj konkrétne organizačnej. Medzinárodné združenie spisovateľov najintenzívnejšie pracovalo v prvej polovici tridsiatych rokov. V ich druhej polovici sa začali rozvíjať nové formy kontakt ov a spolupráce spisovateľov na národnej a medzinárodnej báze. Je to obdobie zjednocovania spisovateľov sveta, predstaviteľov umenia a vedy na demokratických pozíciách, cieľavedomom bojovom humanizme, antifašistickom zameraní. Najdôležitejším medzníkom na tejto ceste boli: Medzinárodný protivojnový kongres v Amsterdame zvolaný z iniciatívy H. Barbussa a R. Rollanda (1932), Prvý všezväzový zjazd sovietskych spisovateľov v Moskve (1934) so silným medzinárodným zastúpením a vyžarovaním, Prvý kongres amerických spisovateľov v New Yorku (1935), Parížsky kongres spisovateľov na obranu kultúry (1935), druhý kongres Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry roku 1937 vo Valencii, Madride, Barcelone a Paríži, druhý kongres amerických spisovateľov v New Yorku (1937), Svetový mierový kongres v Paríži (Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry, 1938). Do tohto internacionálneho kontextu zapadá aj Kongres slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach roku 1936, a to nielen z hľadiska súvislosti chronológie, vonkajšej postupnosti, ale aj v bezprostrednej nadväznosti organizačnej a ideovo-koncepčnej na tento široký pohyb – ako reakcia i stanovisko k pálčivým otázkam doby, politiky, kultúry a literatúry.

    Kongresy spisovateľov sa stali dôležitým indikátorom ideovej, svetonázorovej a politickej kryštalizácie bytostných otázok literatúry a kultúry v konkrétnej historickej situácii národov a ľudstva podmienenej frontálnym nástupom fašizmu, hrozbou svetového mieru.

    Moskovský zjazd spisovateľov, ktorý prebiehal od 19. augusta do 1. septembra 1934, má zásadný význam pre myšlienkovú orientáciu nielen socialistických, ale vôbec demokratických a humanistických spisovateľov vtedajšieho sveta a pre ich aktivity. Svedčí o tom sprístupnený bohatý ohlasový materiál. Najmä Gorkého situovanie akútnej literárnej, umeleckej, sociálnej a politickej problematiky do širokých súvislostí kultúry, jej väzieb s tradíciou i súčasnosťou a jej zápasmi malo kľúčový význam. Tento hĺbkový moment sústreďujúci na seba pozornosť v bohatých pozjazdových diskusiách česko-slovenských účastníkov (L. Novomeský, V. Nezval, F. C. Weiskopf, P. Jilemnický, V. Borin, G. Včelička), ale aj nemeckých a francúzskych, zohral rozhodujúcu úlohu pri koncipovaní programu parížskeho kongresu, stal sa východiskom aj pre Novomeského referát na trenčianskoteplickom kongrese. Novomeského, budúceho iniciátora tohto podujatia, fascinuje sám fakt zhromaždenia spisovateľov („... keby vôbec bol možný a keby sa konal takýto literárny zjazd kdekoľvek na svete...“). Vtedy ešte sám neveril, že by bolo možné zorganizovať podobné stretnutie vo vtedajších podmienkach našej spoločnosti:

    „V západnej Európe by dnes bolo absurdné pomýšľať na celoliterárne kongresy. Spoločenské rozvrstvenie a rozličnosť literárnych ciest vylučujú možnosť, aby sa autori zišli na spoločné porady...“ Ako sa však ukázalo, potreba zjednocovať sa bola silnejšia ako všetky divergencie.

    Takmer rok po moskovskom zjazde spisovateľov, medzi 26. až 28. aprílom 1935, sa uskutočnil Prvý národný kongres spisovateľov USA, na ktorom sa v New Yorku zišlo 216 spisovateľov Ameriky a 150 hostí z Mexika, Kuby, Nemecka a Japonska. Ako prezrádzajú témy referátov (O hodnote revolučného spisovateľa, Robotník ako spisovateľ, Proletársky spisovateľ, Proletársky román, Proletárska literatúra, Revolučná tlač a spisovateľ), kongres sa niesol ešte v znamení určovania novej „proletárskej kultúry“. V popredí iniciatívy boli proletársko- -revoluční autori mladej generácie, zväčša príslušníci Klubu Johna Reeda, ktorí sa po jeho začlenení do širšej organizácie cítili odtrhnutí od prvej línie kultúrneho frontu. Na kongrese sa rozhodlo o založení organizácie amerických spisovateľov – League of American Writers –, ktorá vstúpila do Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry. Vznikla úzka spolupráca, ktorá mala veľký význam pre vývin americkej literatúry druhej polovice tridsiatych rokov, pre rozvoj jej internacionálneho charakteru. O pestovanie vzťahov sa zaslúžil najmä L. Aragon, tajomník asociácie. R. Rolland, A. Malraux, H. Barbusse. Aragon poslal zjazdu amerických spisovateľov pozvanie na parížsky kongres na obranu kultúry a pripojil aj svoj referát príznačne nazvaný Od dadaizmu k červenému frontu. Zvolili dvoch delegátov: Walda Franka, prvého prezidenta ligy, a Michaela Golda, renomovaného proletársko-revolučného spisovateľa.

    V čase prvého stretnutia amerických spisovateľov bola myšlienka parížskeho kongresu na obranu kultúry už dávnejšie vykryštalizovaná, organizačné prípravy v plnom prúde. Treba si položiť otázku, ako sa podarilo zorganizovať také veľké podujatie v podmienkach, o ktorých hovoril L. Novomeský. Jestvujú objektívne dôvody v historickej situácii, ale aj subjektívne, kotviace v angažovanosti iniciátorov a organizátorov. Odpoveď na Novomeského otázku leží v dialektike týchto dvoch stránok. Parížsky kongres spisovateľov na obranu kultúry bol výsledkom vývinu, ktorý sa začal už v dvadsiatych rokoch a ktorého korene siahajú ešte hlbšie – do prvej svetovej vojny. Už prvé Hitlerove kroky pri budovaní nacistického štátu vzbudzovali ostražitosť humanistických spisovateľov, predovšetkým nemeckých. Antifašisti varovali a vyzývali do boja na všetkých fórach. Hľadali možnosti spoločných medzinárodných akcií rovnako v Moskve ako v Prahe a Paríži. Šírili informácie o teroristickom režime, ktorý vyhnal z krajiny celú literatúru do emigrácie, pálil jej knihy, zatváral jej predstaviteľov do koncentrákov. Historická dokumentácia sústredila mnoho faktov o ich vystúpeniach (prejav H. Manna v Prahe pri 175. narodeninách F. Schillera roku 1934, jeho rozhovory v Brne o udalostiach v Nemecku, prejavy nemeckých účastníkov moskovského zjazdu E. Tollera, H. Manna, O. M. Grafa, B. Oldena, J. R. Bechera, A. Seghersovej neskôr v parížskom centre Ochranného zväzu nemeckých spisovateľov a pod.). Do popredia sa dostali úsilia zjednocovať sily odporu, spoločné akcie socialistických a nesocialistických antifašistov, inteligencie ako nositeľky kultúrnych a duchovných hodnôt ľudového frontu. Toto „sústreďovanie síl“ (J. R. Becher) nebolo hneď samozrejmosťou, mnohí významní spisovatelia spočiatku nechápali naliehavosť spoločných akcií protestu a solidarity.

Zdroj: ŠABÍK, Vincent: Trenčianskoteplický kongres a medzinárodné súvislosti (1). In: Literárny týždenník, Ročník XIX, č. 23 – 24  (15. 6. 2016), ISSN 0862-5999, s. 7.

 

K 80. výročiu konania Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach v roku 1936

Trenčianskoteplický kongres a medzinárodné súvislosti (2)

 

 „P. Vaillant-Couturier a J.-R. Bloch navrhli formulu ‚obrany kultúry‘, tá sa stala základnou ideou parížskeho kongresu v júni 1935, ktorá zjednotila antifašistických spisovateľov a poskytla bázu akčnej jednoty veľkého názorového rozpätia účastníkov.“

 

Plán medzinárodnej konferencie pokrokových spisovateľov sveta v rámci „sústreďovania širokých síl literatúry“, ktorý formuloval J. R. Becher 15. decembra 1934 na zhromaždení v parížskom centre Ochranného zväzu nemeckých spisovateľov, kde vystúpil aj Ilia Erenburg a André Malraux s informáciami o moskovskom spisovateľskom zjazde, sa kryštalizoval iba postupne. Jeho myšlienka bola najbližšie okrem Bechera Barbussovi a Malrauxovi. Barbusse a Becher, ktorí ešte v máji 1934 na stretnutí v Paríži uvažovali o založení európskeho byra revolučných spisovateľov a umelcov, čo by ich organizovalo do boja proti fašizmu a vojne, o založení akejsi „univerzálnej únie sociálnych spisovateľov“, „internacionálnej lige spisovateľov“, vychádzali z paralelných impulzov organizácie a reorganizácie sovietskych spisovateľov (RAPP). V decembri 1934 bola myšlienka zvolať urýchlene veľký medzinárodný kongres spisovateľov do Paríža zrelá. Na jej záverečnom dopracúvaní sa aktívne podieľali (okrem predstaviteľov komunistickej frakcie spoločnosti Schutzverband deutscher Schriftsteller) Becher, Seghersová, Erenburg a Malraux. V Barbussovom archíve sa zachoval návrh manifestu, ktorý formuluje ciele stretnutia spisovateľov (z januára 1935). Podľa neho cieľom bolo zvolať medzinárodné zhromaždenie spisovateľov „nového humanizmu, kultúry nielen privilegovanej elity, ale aj širokých más, na obranu kultúrneho dedičstva, rozvoja národných kultúr a svetovej kultúry“.

Treba vyvodiť konzekvencie z všeobecnej krízy starej spoločnosti pre prácu spisovateľa, nájsť akčné polia pre pôsobenie jeho ducha, vytvoriť podmienky na jeho misiu. Formulujú sa tu duchovné základy parížskeho kongresu, ktorý mal dať orientáciu národným konferenciám. Orientácia na veľké dedičstvo literatúry a kultúry, ktoré sa usiloval zneužiť na svoje demagogické ciele fašizmus, bola ruská. Na základe Gorkého návrhu pojmu „literatúry obrany“, ktorý poukazoval na funkciu literatúry v boji proti fašizmu a vojne, P. Vaillant-Couturier a J.- R. Bloch navrhli formulu „obrany kultúry“, tá sa stala základnou ideou parížskeho kongresu v júni 1935, ktorá zjednotila antifašistických spisovateľov a poskytla bázu akčnej jednoty veľkého názorového rozpätia účastníkov. Formula vyjadrovala nielen spoločné dištancie antifašistických a demokratických spisovateľov od deštrukcie humanistických hodnôt, ale aj možnosť spoločného konania, spolupráce. Obrana literatúry a jej tradície pred zneužitím bola centrálnym momentom tejto spolupráce, pritom ho neosamostatňovala v rámci celého historického pohybu, bojov a zápasov, rozporov a konfliktov doby, konkrétnych historických potrieb sprostredkujúcich medzi dejinami a súčasnosťou. Na definitívnej konkretizácii programu kongresu spolupracoval Bloch, Malraux, Nizan, Durtain, Moussinac, Becher, Erenburg, Gide. S programovou myšlienkou „obrany kultúry“ súhlasil aj Barbusse.

 

Pohľad na účastníkov Kongresu spisovateľov v Paríži v roku 1935. Foto: W. Freund. Foto: internet

Na samotnom kongrese odzneli prejavy s diverzujúcimi názormi, ale táto spoločná platforma zostala zachovaná. Z dokumentov sú známe vystúpenia spisovateľov nemeckých (H. Mann, B. Brecht, J. R. Becher, H. Marchwitza), rakúskych (R. Musil), francúzskych (L. Aragon, A. Malraux, A Gide, H. Barbusse, J. R. Bloch, J. Benda), sovietskych (I. Erenburg), americký delegát M. Gold vyzdvihoval význam kultúrnych tradícií Európy: „Vy spisovatelia Európy, ktorí ste sa tu zišli, ste dedičmi slávneho kultúrneho a historického pokladu. My spisovatelia mladších krajín vám toto dedičstvo závidíme.“ Na kongrese s a z účastnili početní španielski spisovatelia (Julio Álvaréz del Vayo, Arturo Serrano Plaja, Andrés Carranque de Ríos), ktorí – podobne ako nemeckí – priniesli cenné skúsenosti z bojov na obranu kultúry. Česko-slovenských spisovateľov zastupoval básnik V. Nezval, jeho referát, ktorý obsahoval cenné myšlienky, nebol zaradený do programu, no bol publikovaný. Na okraj týchto súvislostí hovorí v svojich spomienkach Búrlivá mladosť J Poničan: „V júni málo chýbalo, a bol by som sa dostal do Paríža – na Medzinárodný kongres spisovateľov na obranu kultúry. No mohol som písať iba referát o jeho priebehu: Na zjazd bol pozvaný aj Spolok slovenských spisovateľov a možno len ľutovať, že z technických príčin nemohol vyslať delegáta, hoci došli aj telegramy: ,Prítomnosť slovenského delegáta nevyhnutná...‘“ Česko-Slovensko bolo teda zastúpené len Nezvalom, ale ten ako príslušník surrealistov – ich hlavný reprezentant A. Breton pred zjazdom inzultoval člena prezídia zjazdu I. Erenburga – nedostal sa ani k slovu. „Myslím, že ešte pred zjazdom som za Spolok koncipoval a zaslal prípis L. Aragonovi, v ktorom sme sa prihlásili k myšlienkam zjazdu.“ Kongres založil Medzinárodnú asociáciu spisovateľov na obranu kultúry. Jej sekretárom sa stal L. Aragon.

Podľa Poničanovho svedectva jej „kolektívnym členom bol (aj) Spolok slovenských spisovateľov“. Zachovalo sa Barbussovo hodnotenie kongresu: dosiahol ciele, splnil program. Umožnil vystúpiť predstaviteľom živej kultúry, demonštroval spoločného ducha a vôľu brániť kultúru, určil smery obrany – na sociálnom, národnom a internacionálnom bojisku. Prispel k riešeniu vzťahov literatúry a politiky.

Kongres vošiel do vedomia tradície svetovej literatúry, ale aj mnohých národných literatúr, osobitne nemeckej. Pre silnú účasť nemeckých antifašistických spisovateľov ho neraz vyhlásili za dielo nemeckých emigrantov. Nepripravovali ho iba oni. História v ňom vidí príklad „predĺženej ruky Moskvy“.

Azda preto, že väčšina prejavov, ktoré na ňom odzneli, niesla sa v duchu spriaznenosti s prvým socialistickým štátom, s „komunistickou“ myšlienkou. Nebol iba fórom revolucionárov, marxisti v ňom videli najmä veľké zhromaždenie spojencov, preto vedeli preklenúť odlišnosti. Liberálni kritici i kritici zľava v ňom vidia rozlúčku s avantgardou. Azda preto, že mnohí avantgardní autori na ňom hovorili o svojich skúsenostiach s ľudovým frontom a o svojich čitateľoch. Nie je iba historickou udalosťou, patrí do aktuálnej tradície. Parížsky kongres na obranu kultúry a ďalšie stretnutia, ktoré organizovala asociácia, na dlhý čas ovplyvňovali duchovný život mnohých európskych krajín a USA, určili líniu progresívneho humanizmu literatúry, ovplyvnili aj český a slovenský literárny život.

Na zasadnutí Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry v júni 1938 v Londýne sa rozhodlo o druhom medzinárodnom kongrese v Španielsku (za účasti R. Albertiho a A. Machada). Keď španielsky ministerský predseda J. Negrín 4. apríla 1937 otváral kongres vo Valencii, ukázalo sa, že hnutie spisovateľov sveta dosiahlo silný medzinárodný charakter. Tak to bolo aj v Barcelone a Madride (a napokon v Paríži). Spisovatelia sveta sa zjednotili proti fašistickej agresii v Španielsku a toto spojenectvo anticipovalo spätosť humanistických síl svetovej literatúry, ku ktorej došlo v rokoch vojny. Literatúra revolučnej vojny sa stala prológom k literatúre odboja, ktorá nadväzovala na skúsenosti svetovej literatúry z týchto rokov a predstavuje novú etapu vo vývine jej spoločenského a umeleckého vedomia. Potvrdzujú to aj ohlasy našich spisovateľov na španielske udalosti (antológia F. Nechvátala Španielsko v nás z roku 1937, do ktorej prispeli českí, slovenskí, maďarskí, ukrajinskí a nemeckí spisovatelia). Na kongrese v Španielsku sa spolu s E. E. Kischom a J. Kratochvílom zúčastnil aj Laco Novomeský. „Literárny kongres na živých šľachoch vojny“ zanechal hlboké stopy v jeho básnickej a publicistickej tvorbe. Osobitnú úvahu venuje stretnutiam so spisovateľmi (Medzi španielskymi spisovateľmi). V článku o J. Bendovi, ktorý po parížskom kongrese vystúpil aj v Madride, nielen vyslovil svoje sympatie k španielskej republike a doplnil svoje tézy o zrade vzdelancov, ale veľmi pregnantne zdôvodnil pozíciu angažovaného spisovateľa platnú pre všetkých: „Lebo takzvaná demokratická buržoázia už päťdesiat rokov zrádza hodnoty, hoci predstiera, že ich podporuje. A to spôsobuje, že tí, ktorí lipnú na týchto hodnotách, sú nútení ísť s tými pokrokovými stranami, ktoré jediné tieto hodnoty zachraňujú.“

Vplyvy parížskeho kongresu sa v plnej miere prejavili aj na druhom kongrese amerických spisovateľov, ktorý sa uskutočnil v júni 1937 opäť v New Yorku, v jeho orientácii, ideovej problematike, na ktorú sa zameral: možnosti angažovanosti spisovateľa proti fašizmu a vojne, vzťahy spisovateľa k tradícii, určenie progresívneho, demokraticko-humanistického dedičstva v literatúre a kultúre. Tieto idey sa odrazili v programe práce organizácie amerických spisovateľov, ktorý určoval svetonázorový profil literárneho života USA medzi rokmi 1937 – 1942. Vyše 450 delegátov kongresu zvolilo predsedníctvo svojej organizácie, ktorej členmi boli takí spisovatelia ako T. Mann (čestný predseda), L. Bromfield, M. Cowley, E. Hemingway, L. Hughes, U. Sinclair, J. Steinbeck.

Roku 1938 zvolali do Paríža mimoriadny kongres Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry (Svetový mierový kongres), zúčastnilo sa na ňom 150 delegátov z 34 štátov. Na kongrese účinkovala česko-slovenská delegácia (Nezval, Forbáth, Poničan a Clementis). Vystúpenia spisovateľov (Durtain, Dreiser, Hughes, Aragon, Toller, Erenburg a i.) sa zameriavali na protest proti bombardovaniu Španielska a Číny. Do Paríža ešte raz cestujú dvaja slovenskí spisovatelia Hana Gregorová a Laco Novomeský – na medzinárodnú konferenciu o pomoci ľudovému Španielsku. Slovenský spisovateľ vtedy už dávno vedel, že v Španielsku sa bojuje aj o Česko-Slovensko.

Zľava: Henri Barbusse, Alexej Tolstoj, Boris Pasternak, Pariíž, 1935. Foto: internet

 

Je neobyčajne ťažké uchopovať dejiny v ich objektívnom procese a vývine, v ich celistvej dialektike. Panoramatický náčrt konfrontácie predstaviteľov svetovej literatúry s fašistickým ohrozením kultúry takýto zložitý proces, isteže, zďaleka neuchopuje, iba poukazuje na miesto analogických snažení slovenskej literatúry v tridsiatych rokoch „rozochveného času“ a „zachmúreného obzoru“ (L. Novomeský), na širší ideovo-historický kontext týchto úsilí a účasť ich nositeľov v ňom. Je nepochybné, že najmä spisovatelia sociálnej orientácie, davisti, si uvedomovali potrebu medzinárodnej spolupráce. Pravidelne informovali v svojom orgáne o antifašistických akciách v cudzine, podporovali diferenciačný proces literatúry v zmysle kritérií moskovského zjazdu a parížskeho kongresu. Kongres slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach v roku 1936 bol vyvrcholením polarizácie a súčasného hľadania jednotnej platformy slovenskej literatúry a jej miesta v čase a priestore.

Naši spisovatelia rozhodne vystupovali proti izolacionizmu a obmedzenosti, zdôrazňovali zodpovednosť každého národa v boji proti fašizmu. V diskusiách pred kongresom, v celom diferenciačnom procese pred ním a na ňom bol prítomný duch medzinárodných spisovateľských stretnutí. A nielen navonok ho stelesňovali tí, ktorí sa na nich osobne zúčastnili, iste ho nielen takto stelesňoval I. Erenburg, ktorý od roku 1927, keď prvý raz prišiel na Slovensko, sprostredkúval slovenským spisovateľom myšlienky a koncepcie spisovateľov svojej krajiny i Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry, ktorú zastupoval. Tento duch je prítomný v hlavnom referáte L. Novomeského, v ktorom programovo definuje pozíciu slovenskej literatúry a kultúry, jej produktívny vzťah k národnému a svetovému dedičstvu, jej miesto v súčasnej situácii sveta určovanej alternatívou kultúry a barbarstva. Tento duch preniká spoločné vyhlásenie kongresu, ku ktorému sa prihlásila väčšina jeho účastníkov. Nejde iba o vonkajšie súvislosti, podnety a príklady, o medzinárodné kontakty, cesty a referáty, pozdravné telegramy (Poničan: „A došlo mnoho pozdravov z domova i zahraničia. /.../ Dokonca aj od Andrého Gida, Blocha, Adrého Malrauxa, Jeana-Richarda Blocha, Louisa Aragona...“), ale o tohto spoločného ducha, o myšlienky, ktoré sa menia na spoločenské akcie. Vyjadruje zmysel tohto jedinečného podujatia spisovateľov: „Slovenská kultúra a literatúra hľadala svoje miesto vo svete, ale aj v ČSR ako kultúra a literatúra národa, ktorý uprostred bojov rastie a chce vedieť, kde je, čo je“ (J. Poničan). Je to miesto a zástoj „pri výstavbe novej, opravdivými ľudskými túžbami presiaknutej kultúry človečenstva“ (L. Novomeský). V tom bol zmysel trenčianskoteplického kongresu ako výzva „k línii slovenského kultúrneho mohutnenia“ (L. Novomeský). Zmysel a účinky týchto kongresov ťažko merať konkrétne. Neboli však iba demonštratívne; hoci nezabránili fašizmu, jeho barbarizácii, vojne, stali sa súčasťou antifašistického frontu a protivojnového pohybu. Spisovatelia nenesú zápas o pokrok sami. Ich slovo môže mobilizovať, stimulovať, dávať podnety, burcovať ľahostajných, otvárať oči. Niesli sa v znamení obrany kultúry a humanizmu, ale nevyčerpali svoj zmysel iba v danej historickej chvíli. Sú dôležitými míľnikmi progresívnej literatúry sveta, spolupráce jej tvorcov, jednoty síl. Patria k záväznej tradícii zápasov literatúry o kultúru a mier. Dnes treba produktívne skúmať toto dedičstvo, tieto skúsenosti spojenectva literatúry a politiky medzičasom dali dejinám novú potravu. Otvárajú otázku o historickom fundamente, o línii tejto tradície národných literatúr a svetovej literatúry, ktorá vedie od tridsiatych rokov k dnešku, keď sa spisovatelia opäť spájajú s dnešnými iniciatívami v boji za mier a zachovanie kultúry.

Pravdaže, dejiny sa neopakujú. Angažovanosť súčasného spisovateľa za riešenie kardinálnych otázok ľudstva má diferencovanejšie podoby. Dnes nejde len o to, aby sa zabránilo návratu do kultúrneho barbarstva, ale aj o to, aby sa udržali a zachovali podmienky šírenia a pôsobenia kultúry a rozvoja humanizmu. Po nukleárnej katastrofe, ktorá patrí medzi aktuálne ohrozenia súčasného ľudstva málo porovnateľné s tými z roku 1935, by o kultúre a literatúre nemohlo byť ani reči. Úlohy zostávajú. Program obrany a rozvoja kultúry, ktorý iniciovali slovenskí a svetoví spisovatelia, neprestal byť aktuálny.

 

Použitá literatúra: Iz istrorii meždunarodnovo obedinenia revolucionnych pisatelej, Moskva 1969; Literatúra protifašistického odboja európskych krajín, Bratislava 1975; Paris 1935 Erster Internationaler Schriftstellerkongress zur Verteidigung der Kultur, Reden und Dokumente, Hrsg. W. Klein, Berlin 1982; Eberhard Brünning: New York und Paris, Weimarer Beiträge 1985, č. 6; Werner Herden: Vor dem Pariser Kongress, W. B. 1985, č. 6; Wolfgang Klein: Nachträge zu Paris 1935, W. B. 1985, č. 6; Ján Poničan: Búrlivá mladosť, Bratislava 1975; Laco Novomeský: Manifesty a protesty, Bratislava 1970; Vladimír Clementis: O kultúre a umení, Bratislava 1977.

 

Zdroj: ŠABÍK, Vincent: Trenčianskoteplický kongres a medzinárodné súvislosti (1). In: Literárny týždenník, Ročník XIX, č. 25 – 26  (129. 6. 2016), ISSN 0862-5999, s. 13

 


Správca a administrátor stránok
Spolku slovenských spisovateľov
Štefan Cifra


 

Počet návštev v roku 2020

 170 053 

Počet stránok v roku 2020

 637 931 

 POZRELI STE SI VIAC AKO POL MILIÓNA STRÁNOK SSS! 

V roku 2019 ste si prezreli
 VYŠE MILIÓN STOTISÍC STRÁNOK SSS! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.