ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Časopis Nový život a slovenská vojvodinská literatúra: Strážca ohňa slovenského písaného slova vo Vojvodine

Referát na Kongrese slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou
22. a 23. 9. 2016 v Trenčianskych Tepliciach

Literárne časopisy sú integrálnou súčasťou literárneho života a ich vzťah s literatúrou, resp. literárnym kontextom, v rámci ktorého pôsobia, je korelatívny a vzájomne sa podmieňujúci. Literárne časopisy sú hmotný a abstraktný priestor na prezentovanie, zachovávanie, pestovanie a rozvíjanie literárnej činnosti spoločenstva.

Časopis Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru, je časopisom vojvodinských Slovákov a názorný príklad vzájomnej prepojenosti literárneho kontextu menšinového spoločenstva z jednej strany a jeho literárnym časopisom zo strany druhej. Jedno bez druhého neexistuje. Všetko dôležité, čo sa v literatúre vojvodinských Slovákov odohralo, odohráva alebo sa bude odohrávať, súvisí s týmto časopisom alebo sa na jeho stránkach odzrkadľuje. Okrem zástoja na formovaní a rozvoji literárneho kontextu Nový život ako literárny časopis tvorí významný segment v dejinách novinárstva slovenskej národnostnej menšiny vo Vojvodine a zohráva významnú úlohu v pestovaní vysokej úrovne jazykovej kultúry a prispieva k výskumu spisovnej slovenčiny na Dolnej zemi.

Novom živote sa uverejňujú predovšetkým literárne, literárnovedné a literárnokritické príspevky, eseje, poézia, próza, štúdie, recenzie, a to hlavne z pera slovenských vojvodinských autorov, ale aj slovenských (zo Slovenska), srbských a (iných národov z podnebia bývalej Juhoslávie) spisovateľov. Zriedkavejšie sa uverejňujú texty, ktoré sa zaoberajú inými oblasťami kultúry. Významnou zložkou časopisu sú ilustrácie, (žiaľ, nie v zmysle kvality grafiky a tlače), ktoré predstavujú kroniku a dokument výtvarného života a tvorby slovenských vojvodinských výtvarných umelcov. Totiž, na stránkach Nového života sa vo forme ilustrácii a sprievodného textu zachová informácia a zároveň sa prezentuje súčasná tvorba a práve aktuálna výstava výtvarných prác usporiadaná v našom prostredí predovšetkým akademických výtvarníkov.

Nový život je priamym pokračovateľom časopisu Náš život, ktorý založila Matica slovenská v Juhoslávii roku 1933 (1. číslo 37. apríla 1933), ktorá aj sama bola založená len rok predtým (1932). Úhrnne zverejnených čísel tohto pôvodného časopisu bolo 10. V dôsledku spoločensko-politických zmien po druhej svetovej vojne Náš život a Matica slovenská v Juhoslávii zanikli, ale čoskoro bol založený časopis Nový život – s takmer identickou koncepciou a zameraním – časopisecky prezentovať literárnu a kultúrnu produkciu, no s odlišnými kultúrno-výchovnými cieľmi a inakším politickým pôsobením v slovenskom menšinovom spoločenstve. Tieto zmeny, nadväznosť a kontinuita či diskontinuita sú odzrkadlením búrlivej povojnovej doby. V duchu vitalistického povojnového obrodenia, a ako odraz úsilia odpútať sa od celoslovenského literárneho kontextu, časopis dostal vzletnejšiu prívlastkovú časť pomenovania „nový“ a toto meno si zachoval dodnes. Roku 1949 ho začal uverejňovať Odbor pre Slovákov Zväzu kultúrno-osvetových spolkov Vojvodiny a tohto roku uverejňujeme jeho 68 ročník permanentným publikovaním. Časopis Nový život od roku 1972 začína vychádzať ako dvojmesačníka v takejto dynamike- šesť dvojčísel ročne – vychádza dodnes.

Uvedené charakteristiky Nového života predstavujú jeho konštantu, ale jeho náplň úzko súvisí s dobovými pomermi a kultúrnymi potrebami menšiny. Literárne časopisy sprevádza osud kultúrneho kontextu a spoločenstva, v ktorom vznikajú, a všetko čo sa odohráva v spoločnosti, sa priamo odzrkadľuje v nich a určuje ich podobu a funkciu v spoločnosti. Tak sa menil aj Nový život. Už jeho znovuzaloženie nebolo podnietené literárno-kultúrnymi, ale predovšetkým ideologicko-politickými dôvodmi. V stručnosti si sprítomníme tú dobu.

Dôležitú udalosť predstavuje rezolúcia Informbyra z júna 19481 a následná radikálna konfrontácia Juhoslávie nielen so Sovietskym zväzom, ale aj s Česko-Slovenskom. Autori zo Slovenska, ktorí v Našom živote mali vysunuté miesto, zrazu zo stránok slovenského časopisu vo Vojvodine zmizli. Aj bez priameho nahliadnutia do časopisu rázne pokusy o dištancovanie sa od celoslovenského kontextu vidno na základe slov Dr. Jána Kmeťa v texte Naše literárne problémy, uverejnenom v týždenníku Hlas ľudu v januári roku 1953: „Naša súčasná menšinová literárna tvorba nemá skadiaľ očakávať konkrétne ideové umelecké vzory ani priame povzbudzujúce impulzy – bez väčších autorít a bez akýchkoľvek patrónov povolaná je sama tvoriť svoju menšinovú literárnu históriu. Literárna atmosféra na Slovensku, už od prvej svetovej vojny čím ďalej tým viac sa rozchádzala s našimi chápaniami a dnešné jej zamerianie je voči nášmu bytiu vonkoncom nepriateľské.“2 Podobne sa mimoliterárne dôvody odzrkadlili na stránkach časopisu, keď sa v 50. rokoch po Stalinovej smrti a v rámci celkového spoločensko-politického uvoľňovania vzťahov medzi krajinami Východného bloku a bývalou Juhosláviou vytvorili podmienky na návrat slovenských spisovateľov na stánky Nového života a na iné vnímanie nadväznosti a príslušnosti do celoslovenského literárneho a kultúrneho kontextu. Onedlho opačná situácia vznikla po roku 1968. V tej dobe boli v bývalej Juhoslávii aktuálne širšie filozofické a spoločenské podnety, ktoré prichádzali zo Západu a zo strany druhej ako dôsledky 21. augusta 1968. Prichádza k vpádu, resp. invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, komunistickou stranou označovaný za vstup spojeneckých vojsk, s krycím názvom Operácia Dunaj. Znovu prichádza k ochladeniu vzťahov medzi oboma krajinami a vojvodinskí Slováci zostávajú bez tradičného dialógu s materskou krajinou, najmä s literatúrou na Slovensku. Vojvodinskí Slováci sa začínajú čoraz viac obracať na vlastný kultúrny kontext, ako aj na podnety, ktoré prichádzajú zo širšieho proliberálneho juhoslovanského prostredia. Vo sfére umenia tento posun predstavuje reflektovanie aktuálnych impulzov západných filozofických myšlienok a západných umeleckých trendov.

Práve táto izolačná orientácia na vlastné sily a na mladých autorov nastupujúcej generácie poskytla takmer neohraničený priestor na tvorbu a publikovanie a vďaka tomu, že vtedy boli súčasťou dôležitého spoločensko-politického (ideologického) „projektu“ a dostalo sa im vysunuté postavenie v spoločnosti, zrodila sa generácia literátov, literárnych teoretikov a kritikov najvyššej odbornej a estetickej úrovne. Tieto zmeny sa taktiež reflektovali na stránkach Nového života, takže aj rozmach slovenskej vojvodinskej literatúry v tom období súvisí aj s koncepciou tohto časopisu, ktorá sa v 60. rokoch začínala viditeľne meniť a orientovať sa na svetovú a sčasti srbo-chorvátsku literatúru. Vzostupná tendencia kulminovala v 80. rokoch, keď táto generácia tvorí na plné obrátky. Na stranách časopisu vtedy paralelne uverejňuje viacero generácií a slovenská vojvodinská literatúra je generačne diferencovaná a žánrovo rôznorodá. Avšak začiatok 90. rokov prináša nové nežičlivé spoločenské udalosti a rozvojové tendencie sú rázne zastavené. Prichádza obdobie ráznej devalvácie hodnôt. Nový život počas rokov balkánskych vojen síce vychádza, ale niektoré ročníky s menším počtom čísel, no už v tom období je zrejmé, že intenzívne kvantitatívne odsýpanie slovenskej komunity a nežičlivé spoločenské podmienky na rozvoj literatúry a kultúry všeobecne budú mať trvalé následky na literatúru.

Aj napriek všetkým zmenám, ktoré ho zasiahli, je niekoľko konštánt, ktoré si toto periodikum zachovalo po celú dobu svojej existencie: poslanie, úroveň a ústredné postavenie v kontexte slovenskej vojvodinskej literatúry. Vydavatelia Nového života sa menili. Od Odboru pre Slovákov Zväzu kultúrno-osvetových spolkov Vojvodiny, Obzoru, Kultúry, po najnovšie Slovenské vydavateľské centrum, ale všetci mali v danej dobe postavenie ústredného vydavateľa „strážcu ohňa slovenského písaného slova“. Časopis Nový život je nositeľom viacerých cien: Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom z roku 1981, udelenej Predsedníctvom Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávii za úspešnú činnosť na rozvíjaní a zveľaďovaní literárnej činnosti medzi vojvodinskými Slovákmi a za dosiahnuté výsledky na zbližovaní a sprístupnení literárnych a kultúrnych hodnôt, Medaily Andreja Hlinku (1992), Ceny Literárneho informačného centra (1999) a posledne Uznania za prínos rozvíjaniu srbsko-slovenských literárnych vzťahov z roku 2016, udelenej Spolkom slovenských spisovateľov.

Redaktori Nového života

Podobu – koncepciu, úroveň a obsah časopisu vždy poznačil prínos hlavného redaktora Nášho či Nového života. Prvým redaktorom bol Ján Čajak, ktorý redigoval časopis Náš život v rokoch 1933 – 1938 a bol eminentným dolnozemským spisovateľom, ktorý sa najviac zaslúžil o zrod časopisu.

Prvým redaktorom Nového života sa stal Martin Toman (1949), vtedy aj zodpovedný redaktor týždenníka Hlas ľudu, ale na tomto poste zotrval len veľmi krátko. Po ňom bol redaktorom Juraj Spevák, a to dvakrát, v rokoch 1949 – 1953 prvýkrát a potom v období 1967 – 1973.

Prvý akademik Srbskej akadémie vied z radov vojvodinských Slovákov Dr. Ján Kmeť – bol profesorom slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade, akademikom Vojvodinskej a Srbskej akadémie vied a umení, doctor honoris causa Univerzity Komenského v Bratislave, nestor slovakistiky v Juhoslávii, významný literárny vedec, literárny historik, kritik, komparatista a kultúrny historik, redaktor a všestranný kultúrny dejateľ v Juhoslávii – redigoval Nový život v rokoch 1954 – 1966.

Doktor vied, profesor a vedúci Oddelenia slovakistiky na Filozofickej fakulte Novom Sade, v Banskej Bystrici, Belehrade, Sombore, Segedíne, autor teórie literatúry a početných odborných monografií, Doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela Dr. Michal Harpáň redigoval Nový život v rokoch 1974 – 1981.

Popredný spisovateľ slovenskej menšiny, básnik, prozaik, literárny kritik, bibliograf a zostavovateľ antológií Víťazoslav Hronec redigoval Nový život najdlhšie a asi pre našu krajinu a menšinu najprosperujúcejších (1982 – 1989), ale následne aj v ťažkých rokoch ekonomickej, spoločenskej a hospodárskej krízy(1998 – 2004).

Slovenský jazykovedec, univerzitný profesor, prekladateľ a básnik Miroslav Dudok Nový život redigoval tri roky v období balkánskych vojen (1990 – 1993), básnik novinár, publicista, redaktor knižných a sériových publikácií Michal Ďuga štyri roky (1994 – 1997), spisovateľ a redaktor knižných vydaní a časopisov Tomáš Čelovský jeden rok (2005), a literárny kritik a literárny vedec Adam Svetlík až deväť rokov po druhom Hroncovom období, teda v rokoch 2006 – 2014. Od roku 2015 som ich nástupkyňou.

Význam literatúry a časopisu Nový život na formovaní a definovaní slovenskej národnostnej menšiny vo Vojvodine

Nielen že je vzťah literatúry a časopisu korelatívny, ale aj vzťah časopisu a celého spoločenstva je podmieňujúci a navzájom sa ovplyvňujúci. Ako sme už podotkli názorným príkladom takéhoto ovplyvňovania je aj Nový život.

Literatúra zohrala veľmi dôležitú úlohu v procesoch vytvárania moderných národov všeobecne. V procese vzniku národov v 18. storočí, aby sa jeden národ „vytvoril“, bolo treba, aby si všetci príslušníci dobre rozumeli navzájom. Literatúra bola dôležitá pre takzvaný spisovný jazyk, presnejšie štátny jazyk a jednotnú jazykovú normu. Vďaka tomu spisovatelia dostali veľmi dôležité miesto v spoločnosti – lebo boli súčasťou veľkého ideologického projektu.

Analogicky toto všetko platí aj v prípade formovania národnostnej menšiny, konkrétne kontextu slovenskej vojvodinskej literatúry. Aj keď literatúra už nie je v modernej spoločnosti až taká dôležitá, ideologický projekt zachovávania svojbytnosti slovenskej národnostnej menšiny vo Vojvodine nie je ukončený a v tom zmysle Nový život aj naďalej má identifikačnú funkciu. Literatura a Nový život, ktorý túto literatúru rozvíjal, mala veľmi významnú úlohu vo formovaní alebo povedané inými slovami v kultúrnom rozlíšení národnostných menšín vo Vojvodine, keďže bola poverená „ideologickým“ prevychovávaním národnostnej menšiny a formovaním úplne novej entity. Toto poslanie bolo úspešne splnené. Dr. Adam Svetlík v rozhovore, uverejnenom u týždenníku Hlas ľud povedal, že skúsenosť iných nám hovorí, že napríklad slovenské tance, petrovské klobásy a aradáčske herovky budú ešte dlho existovať, aj vtedy, keď v týchto končinách už žiadneho Slováka nebude. Ale vo chvíli, keď nám zanikne literárna tvorba v materinskom jazyku, bude to iste začiatok konca nášho‚ dolnozemského experimentu. Svetlík tým neúmyselne vyslovil, že bez ohľadu na to, aká je táto naša literatúra z poetického, estetického aspektu, ona aj naďalej v menšinových pomeroch spĺňa identifikačnú funkciu a že je pre nás veľmi dôležitá preto, lebo je dôkazom našej identity a existencie. Je pravda, že teraz viac hovoríme o mimoliterárnych záležitostiach a menej o samej literatúre, no tým chceme zdôrazniť, že v každej analýze literatúry a literárnych časopisov nemôžeme neprihliadať na spoločenskú funkciu, ktorú plnia vo svojom spoločenstve. Lebo zrejme tie estetické, intelektuálne, duchovné potreby si bežní čitatelia ľahko uspokoja iným spôsobom a ohraničená spoločenská funkcia je súčasne výhodou a prekážkou budúceho rozvoja slovenskej vojvodinskej literatúry, ale nesporné je, že významnú úlohu v zachovávaní tejto identity spĺňa práve časopis Nový život.

Význam Nového života v pestovaní spisovnej slovenčiny

Rozsah uplatnenia spisovnej slovenčiny vo Vojvodine je veľmi široký. Spisovná slovenčina na Dolnej zemi sa už po prvej svetovej vojne začala používať ako celonárodný dozorumievací prostriedok v osvete, školstve, kultúre, literatúre, publicistike a pod. Už v tridsiatych rokoch spisovná slovenčina sa stala nielen plnohodnotným dorozumievajúcim prostriedkom slovenskej kultúry, ale i prvoradým príznakom slovenskej národnosti, v čom sa po druhej svetovej vojne pokračovalo, umocňovalo kvalitatívne a kvantitatívne až po súčasnosť.

Z hľadiska periodizácie dejín spisovnej slovenčiny vo Vojvodine Nový život patrí už od svojho vychádzania do tzv. druhej etapy druhého obdobia, je to obdobie, ktoré sa v dejinách slovenského jazyka vo Vojvodine vymedzuje ako obdobie po druhej svetovej vojne. Obdobie Nášho života patrí ešte do prvého obdobie, vymedzeného od konca prvej svetovej vojny po druhú, resp. od rozpadu Rakúsko-Uhorska po formovanie Federatívnej ľudovej republiky Juhoslávie.

Nový život od svojho založenia podnes je ústredným a vzorovým časopisom aj z jazykového hľadiska. Vždy sa vyvíjalo maximálne úsilie v záujme udržať a pestovať v ňom pre tieto pomery čo najkvalitnejší jazyk. Nový život z slovenskej periodickej tlače dlhú dobu predstavuje najkvalitnejšiu spisovnú slovenčinu vo Vojvodine, hoci jazyková kultúra používateľov spisovnej slovenčiny neuspokojuje a v menšinových pomeroch sa s námahou a nerovnomerne drží krok s rozvojom spisovnej slovenčiny na Slovensku, čo je prirodzeným následkom života v bilingválnom prostredí.

Literárne snemovanie

Azda najvýznamnejšia udalosť súvisiaca s časopisom Nový život sú literárne snemovania, pôvodne uskutočňované pod názvom Literárna porada. Je to tradičné podujatie, ktoré sa organizuje raz ročne a v roku 2016 bolo usporiadané 60-krát, z čoho je zrejmé, že ide o udalosť, ktorá vyrástla v samostatnú kultúrnu inštitúciu. Funkcia tohto podujatia sa v priebehu šesťdesiatich rokov menila, ale ono predsa pevne stojí na niekoľkých konštantách – a to sú téma, úroveň a cieľ. Téma – slovenská vojvodinská literatúra (najčastejšie sa ako téma určujú konkrétni jubilujúci spisovatelia), úroveň – vždy na poradách vystupovali špičkoví odborníci z tejto oblasti a publicisti z našich radov a napokon: cieľ – aspoň raz za rok sa stretnúť, vymeniť si názory a v akej-takej miere potvrdiť a podnietiť literárnu tvorbu a literárny kontext a všeobecne slovenskú vojvodinskú kultúru plodnou diskusiou.

Dnes si Nový život a Literárne snemovanie nevieme predstaviť jedno bez druhého, ale na svojom zrode si neboli až také blízke. Svedčí o tom aj fakt, že Literárnym poradám v päťdesiatych rokoch oveľa väčšiu pozornosť venoval Hlas ľudu, než Nový život a na podnet redakcie Nového života sa uskutočnila až tretia Literárna porada (z 13. novembra 1957). Prvá Porada sa uskutočnila roku 1953 a o nej sa v týždenníku Hlas ľudu zo 14. februára 1953 dočítame: „Literárne oddelenie slovenskej kultúrnej rady 14. februára organizovalo vlastnými potrebami nášho kultúrneho života žiadanú a našimi autormi básní a rozprávok čakanú poradu literárnych a publicistických pracovníkov“, a taktiež že zodpovedný redaktor Ján Kmeť mal referát pod názvom O našej literárnej tvorbe.

Literárne porady vznikli z pragmatických dôvodov, aby sa spisovatelia – či tí, ktorí si nárokovali sa nimi stať, poučili ako majú, ale aj ako by nemali písať a vyplývalo to z charakteru tej doby, keď aj tvorba bola ideologicky usmerňovaná a spoločensky angažovaná. Avšak nielen z tých dôvodov. Porady teda snemovania vznikli aj z kulturologických a odborných dôvodov, lebo to bolo obdobie, keď nastupovala nová generácia spisovateľov, ktorá sa neuspokojovala s tým, že tvorí, ale títo spisovatelia si chceli pre svoju tvorbu pevné miesto, ktoré jej patrí. Už nasledujúca Porada, ktorá sa konala roku 1954, sa volala Porada našich mladých literátov a svedčí to o tom, že sa mladá nastupujúca generácia programovo vysúvala do popredia a že sa jej poskytoval neohraničený priestor.

Cena časopisu Nový život

Cena časopisu Nový život tesne súvisí s literárnymi snemovaniami. Je to najstaršie a najvýznamnejšie ocenenie v rámcoch slovenskej vojvodinskej literatúry. Udeľuje sa od roku 1961 za najlepšie literárne dielo uverejnené v predchádzajúcom ročníku, čím sa spisovateľom dáva zodpovedajúce spoločenské uznanie, ako i podnet pre ďalšie tvorivé úsilia v tomto smere. Hoci ju považujeme za najvýznamnejšie literárne ocenenie, nie je to vyslovene literárna cena, lebo sa ňou rovnoprávne oceňujúaj vedecké texty, štúdie, rozhovory, eseje... Po prvých ročníkoch jej udeľovania sa o cene nehovorilo ako o významnej, ale ešte aj v osemdesiatych rokoch sa písalo ako o „skromnej ročnej literárnej cene, ktorú udeľuje NVTPO Obzor“3. Ale už tým, že jej nositelia svojou tvorbou a vedeckým pôsobením spravidla prerástli medze nášho kontextu a spoločenstva, a že objektívne významnejšie literárne ocenenie nemáme, predchádzajúce tvrdenie je správne. Medzi nositeľmi sú významní spisovatelia, literárni vedci a kultúrni dejatelia: Michal Babinka, Juraj Tušiak, Viera Benková, Paľo Bohuš, Víťazoslav Hronec, Michal Harpáň, Ján Labáth, Ján Kmeť, Miroslav Dudok, Zuzana Čižíková, Ladislav Čáni, Martin Prebudila, Miroslava Dudková, Adam Svetlík a iní. Mnohí z nich toto ocenenie získali viackrát.

Ako digresiu spomenieme, že ceny, ktoré sa v radoch vojvodinských Slovákov udeľujú, sú: Cena Paľa Bohuša, ktorú udeľuje slovenská sekcia Spolku vojvodinských spisovateľov za životnédielo a Cena Rozletov, ktorá sa udeľujena Stretnutí pod lipami, ktoré zastrešuje mládežnícky časopis Vzlet a ktorou sa odmeňuje najúspešnejšia báseň v tejto rubrike. Napokon sú tu ceny, ktoré udeľujeme na súbehoch Nového života.

Súbehy časopisu Nový život

Časopis Nový život spolu so Literárnou komisiou Výboru pre kultúru Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a Slovenským vydavateľským centrom už vyše desaťročia vypisuje súbehy na najúspešnejší básnický, prozaický alebo esejistický text. Cieľom týchto súbehov je podnietiť, posmeliť, usmerniť a podporiť slovenských vojvodinských spisovateľov – a to nielen začínajúcich, ale aj etablovaných, lebo súbehy sú anonymné a takýmto spôsobom sa neselektujú zúčastnené práce.

Odozva autorov a počet príspevkov v jednotlivých ročníkoch býva rozličná, ale posledné roky má súbeh výraznú vzostupnú kvalitatívno-kvantitatívnu tendenciu a odzrkadľuje sa v nich veľká ochota a zanietenie organizátorov tejto akcie. Súčasná redakcia časopisu v tom vidí poslanie časopisu, ktorý tvorí, ako aj poslanie Komisie pre literatúru Výboru pre kultúru Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. Je našou úlohou nachádzať spôsoby a modernejšie prístupy ako autorov motivovať, podnietiť a usmerniť a udržať plameň slovenskej vojvodinskej literatúry.

Nový život ako most medzi kultúrami

Od samého vzniku až po dnešnú chvíľu Nový život ako menšinový časopis spĺňa poslanie prepájania a približovania najmenej dvoch kultúr a literatúr. Permanentne sa v ňom publikovali preklady z iných literatúr a tým sa sprostredkovali hodnoty zo svetovej, srbskej alebo inej tvorby. Už obsahová štruktúra prvého redakčného výboru hneď od prvého čísla z roku 1949 bola orientovaná na nadväznosť literárnych a kultúrnych stykov. Za takmer sedemdesiat rokov publikované sú preložené diela mnohých srbských, rumunských, rusínskych, českých, macedónskych, slovinských, albánskych, talianskych, francúzskych, nemeckých a bulharských autorov.

Tieto úsilia – stať sa mostom medzi dvomi vzdialenými kultúrami, dvoma kultúrnymi kontextami – kulminovali v poslednom období. Totiž už druhý ročník v rubrike Chet uverejňujeme rozhovory alebo, ako ich pracovne nazývame, trialógy, medzi jedným slovenským autorom zo Slovenska, a jedným srbským autorom (alebo spisovateľom z bývalých juhoslovanských republík) – na tému identity a porovnávania našich literárnych a kultúrnych kontextov. Týmto sa nielen prezentuje a prekladá literárna tvorba zo srbského a celoslovenského prostredia, ale autori majú možnosť v priamom rozhovore porovnať, prehodnotiť, nadviazať bližšie kontakty a blízke vzťahy, podnietiť prezentácie, návštevy a spoločné projekty. K rozhovorom v rubrike Pulzovanie literatúry sa uverejňujú úryvky, resp. ukážky z tvorby autorov zúčastnených v rozhovore. Rozhovory z rubriky Chet sú jediným príspevkom, ktorý pravidelne uverejňujeme aj elektronicky, a to na stránkach týždenníka Hlas ľudu a v tesnej spolupráci s hlavnou redaktorkou tohto média Vladimírou Dorčovou-Valtnerovou. Rozhovory sa uverejňujú v oboch jazykoch, majú svojich pravidelných a pre Nový život netradičných čitateľov, a to tak na Slovensku, ako aj na celom území po srbsky, chorvátsky, bosniansky a čiernohorsky hovoriacom podnebí. Týmto sa Nový život stal čítaným na omnoho širšom území a prezentácia celoslovenskej a slovenskej vojvodinskej literatúry a dopad nášho úsilia je neporovnateľne úspešnejší a ďalekosiahlejší. Dosiaľ sú uskutočnené rozhovory medzi: Vladimírom Pištalom a Pavlom Rankovom, Dávidom Albaharim a Antonom Balážom, Draganom Velikićom a Dušanom Šimkom, Uglješom Šajtincom a Jurajom Šebestom, Vladimírom Arsenijevićom a Michalom Hvoreckým, Vesnou Goldsworthyovou a Janou Juráňovou, Miljenkom Jergovićom a Martinom Kasardom, Danou Todorovićovou a Svetlanou Žuchovou, Laurou Barnou a Etelou Farkašovou, Zoranom Đerićom a Zvonkom Taneskym a viacero rozhovorov máme rozpracovaných.

Časopis Nový život dnes

V súčasnej spoločnosti (všeobecne, ale aj v našich pomeroch) literatúra už objektívne nemá taký význam a úlohu, aký mala skôr, a to vo veľkej miere nie je vina aktuálnych tvorcov. Má to súvis s technologickým rozvojom, s dostupnosťou iných jazykových a intelektuálnych zdrojov, s otvorením a prepájaním spoločností s matičným štátom, so súčasným spôsobom života, hodnotami neoliberálného kapitalizmu atď. Teda mnoho toho sa zmenilo a postavenie spisovateľa v dnešnej spoločnosti už nie je také výsostné, také významné, ani také lákavé. Spisovatelia nepredstavujú „hlavný rozum“, ani vedomie a svedomie jedného národa alebo národnostnej spoločnosti.

Literatúra dlho bola sociálne zvýhodnenou činnosťou, vždy bola niečo viac ako umenie, spisovatelia neboli len tvorcovia fikcie, ale často vyrastali na popredné, reprezentatívne osobnosti (niekedy za života, no častejšie za ne boli uznané po smrti), dvoma slovami: mali poslanie. Donedávna funkcia literatúry a spisovateľov bola emancipačná a identifikačná, ale aj mytologickým základom národnej kultúry. Spisovatelia boli tu na to, aby nám povedali, kto sme, odkiaľ sme, akí sme, čo sme robili, čo robíme a čo by sme mali podnikať. V podobe fikcie osvecovali jednotlivcov a zodpovedajúce spoločenské procesy a hlbším zmyslom zabezpečovali svoje národné a jazykové spoločenstvo, nachádzali dôvody, vyslovovali diagnózy, tlmočili následky jej existencie. Potom sa to zmenilo a zaniklo. Spisovateľské remeslo dostalo exponenciálnu funkciu, stratila sa funkcia etická, etnická a výchovná. Podľa slov súčasného srbského kritika a spisovateľa Mihajla Pantića, spisovateľ je dnes multuplikátor tých stereotypov, ktoré si trh od neho žiada.

Spoločnosť sa v súčasnosti urýchlene mení a tam, kde sa spoločenské zmeny rýchlo konajú, často sa stáva, že literárny organizmus nestačí sledovať a prispôsobovať sa, alebo mu na to chýbajú kapacity a v určitom kultúrnom kontexte literatúra zostane visieť vo vzduchu ako fakt, s ktorým ani sam­u spoločnosť nevie, čo robiť a načo ono slúži.

Časopis Nový život a menšinové spoločenstvá všeobecne majú v súčasných tendenciách v spoločnosti „šťastie v nešťastí“. Spomeniem len niektoré práve aktuálne javy v podmienečne povedané „veľkých“ literatúrach, ktoré sa len málo alebo vôbec netýkajú našej literatúry: predominancia trhových kritérií, zánik kategórie veľkých spisovateľov so zástojom tribúna, s rozvojom elektronickej technológie literatúra sa stáva len čiastkou masového umenia – kniha už nie je zriedkavým a vzácnym predmetom, ale je každodenný ľahko dostupný produkt masovej kultúry, dominancia románu ako žánru, dominancia ľahkých triviálnych žánrov, zmena funkcie literárnej kritiky, ktorá sa stala súčasťou marketingu. Problémy, ktorým dnes čelia väčšinové literatúry sa menšinových takmer vôbec netýkajú.4

Keďže je časopis integrálnou súčasťou literárneho a spoločenského života, všetko toto sa plne odzrkadľuje aj na stránkach Nového života a treba skutočne veľké úsilie, aby sa zákonné procesy a negatívne dopady na postavenie literatúry a literárnych časopisov všeobecne spomalili, keďže ich zastaviť nemožno, no kedykoľvek uvažujeme o postavení slovenskej národnostnej menšiny vo Vojvodine, vždy musíme mať na zreteli jej korelatívny vzťah s časopisom pre kultúru a literatúru Nový život.


1) Rozhodnutia Komiterny a Informbyra zásadným spôsobom ovplyvňovali, ba až určovali politiku členských strán. Napríklad rezolúcia Infobyra z júna 1948 s tézou „o prechode kliky Tita-Rankoviča od demokracie k buržoáznemu nacionalizmu“ bola základom kampane proti takzvaným buržoáznym nacionalistom v Česko-Slovensku.
2) KMEŤ, Ján: Naše literárne problémy. In: Hlas ľudu, 1953, č. 4 s. 10.
3) HODOLIČOVÁ, Jarmila: Ceny Nového života. In: Časopis Nový život v literatúre a kultúre Slovákov vo Vojvodine. Nový Sad, Obzor 1984. s. 151.

 

 

NAVŠTÍVTE
online verziu Literárneho týždenníka
časopisu Spolku slovenských spisovateľov –

na adrese https://literarnytyzdennik.sk/
PORTÁL O LITERATÚRE A SPOLOČNOSTI

* NOVÁ ONLINE VERZIA LT *

* PÔVODNÁ WEBOVÁ STRÁNKA LT *


Správca a administrátor stránok
Spolku slovenských spisovateľov
Štefan Cifra


 

Počet návštev v roku 2019

 283 875 

Počet stránok v roku 2019

 1 116 194 

V roku 2019 ste si prezreli
 VYŠE MILIÓN STOTISÍC STRÁNOK SSS! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.