Zomrel prof. JÚLIUS PAŠTEKA, člen SSS
Významný slovenský literárny a divadelný vedec, teatrológ, filmológ, umenovedec, estetik, biograf a bibliograf, kultúrny pracovník, znalec kresťanského umenia, prekladateľ, editor, vysokoškolský pedagóg, zomrel 16. novembra 2019 v Bratislave vo veku 95 rokov.
Posledná rozlúčka so zosnulým prof. Júliusom Paštekom sa uskutoční vo štvrtok 21. novembra o 14.00 hodine v obradnej sieni krematória v Bratislave.
Július Pašteka, prof., PhDr., DrSc., sa narodil 16. júla 1924 v Seredi. Jeho otec bol zamestnanec firmy Baťa, vedúci vo viacerých predajniach juhozápadného Slovenska.
Maturoval v Trenčíne, od roku 1943 bol poslucháčom Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave (študijné predmety: filozofia – francúzština). Absolvoval dva semestre na Literárnej fakulte Univerzity v Lausanne (Švajčiarsko, 1945/1946), kde k jeho učiteľom patril aj Jean Piaget. Univerzitné štúdium absolvoval v Bratislave doktorátom filozofie (PhDr., 1950).
Nastúpil do Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied a umení (SAVU, 1950 – 1951), predchodkyne dnešnej Slovenskej akadémie vied (SAV). V roku 1951 ho prepustili, a tak sa zamestnal na desaťročie (1952 – 1962) ako vedúci redaktor teoretickej redakcie Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry (neskôr premenovaného na Tatran). Začal publikovať literárne štúdie v prekladoch svetových autorov (napr. Goethe, Keller, Ibsen, Turgenev, Čapek, Hemingway, Steinbeck, Pirandello, Gončarov, Dostojevskij, Tolstoj). V roku 1962 sa vrátil do SAV, nakrátko do Orientálneho ústavu, a potom, až do odchodu do dôchodku (1995), zotrval na jednom pracovisku – pre výskum divadla a filmu, ktoré však sa organizačne neustále transformovalo (Ústav slovenskej literatúry, Ústav divadla a filmu, Umenovedný ústav, Kabinet divadla a filmu SAV, dnes Centrum vied o umení SAV). Bol šéfredaktorom vedeckého štvrťročníka Slovenské divadlo (1965 – 1969), v ktorom sám uverejnil asi 200 príspevkov. Medzitým získal hodnosť kandidáta vied (CSc., 1966).
V sedemdesiatych rokoch prednášal aj na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) teóriu divadla a filmu i teóriu kultúry. Jeho knihu Estetické paralely umenia (1976), jednu z najvýznamnejších monografií slovenskej teatrológie, podrobili marxistickej kritike a zastavili jej distribúciu. Zároveň prestal učiť na VŠMU, jeho ďalší vedecký postup nebol možný.
Až po zmene politického režimu v rokoch 1989/1990 bol rehabilitovaný, takže mohol na základe monografie Slovenská dramatika v epoche realizmu získať v SAV titul doktor vied (DrSc., 1991), a na VŠMU hodnosť univerzitného profesora (prof., 1992).
Ani po odchode do dôchodku neprestal byť aktívny. Stal sa vedeckým redaktorom vydavateľstva Lúč, čo mu umožnilo editorsky pripraviť na vydanie diela domácich i exilových autorov, niektorých predtým zakázaných. Vyšlo mimoriadne množstvo cca 60 titulov, často ako monografie alebo zobrané spisy s Paštekovým vedeckým komentárom (J. Silan, L. Hanus, M. Šprinc, J. Kútnik Šmálov, F. Skyčák, P. Oliva, A. Žarnov a i.). Na princípoch vzájomnej úcty a priateľstva spolupracoval pri vydaní kníh J. Ch. Korca. Bol vedúcim autorského kolektívu a jedným z hlavných autorov rozsiahleho monumentálneho Lexikónu katolíckych kňazských osobností Slovenska (2000). Popri tom napísal ďalšie diela, ako je Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny (2002), či z obdivu i priateľstva 6-zväzkové Vybrané spisy Jozefa Felixa (1985 – 1991) a monografiu o ňom. Neprestal sa venovať slovenskej i svetovej dramatike, divadlu a kritike (1998) ani filmu (Spätný pohľad bez kamery, 2005), rovnako literatúre (Literatúra ako svetlo, 2004, Svet literatúry, literatúra sveta, 2005), dlhoročne priateľsky i vedecky spolupracoval s Viliamom Turčánym.
Dielo J. Pašteku je mimoriadne rozsiahle, prakticky u nás nemá obdobu. Prezrádza hlboké poznanie celých období slovenskej literatúry, domácej i exilovej, od realizmu 19. storočia až podnes, ale aj cudzej, hlavne nemeckej, ruskej, talianskej, severskej, českej a i. Všetky detailne poznal z vlastného čítania a prieniku do ich sveta. Zasvätené poznatky publikoval aj z iných oblastí, písal o výtvarnom umení, architektúre, kresťanskej kultúre a umení. Jeho neobyčajne asketický život mu umožnil rozsiahle štúdium. Tak komplexne naštudovanú vedeckú osobnosť Slovensko azda ani nemalo. Žiaľ, to, čo nestihol vložiť do veľkého množstva publikácií, si odnáša so sebou.
Mal to šťastie, že vo vysokom veku sa mu po desaťročiach dostalo verejného uznania. Po roku 1990 získal viaceré ocenenia od celoživotného zamestnávateľa SAV, ako aj z Ministerstva kultúry SR, Matice slovenskej, Katolíckej univerzity v Ružomberku, zo zahraničia (Rumunsko, Česko). Spolok slovenských spisovateľov, ktorého bol členom, mu udelil výročnú Cenu SSS (2015, pozn. red.). A získal aj dve ocenenia najvyššieho stupňa: Veľký kríž rytierskeho rádu sv. Gregora Veľkého (1999), ktorý mu udelil pápež Ján Pavol II., a Rád Ľudovíta Štúra 1. triedy (2004), ktorý mu udelil prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič. SAV s podporou MK SR a Františka Mikloška vydala s renomovanými autormi k jeho životnému jubileu knižnú publikáciu Hommage à Július Pašteka (Bratislava: VEDA, 2009).
MILOŠ MISTRÍK
(Zdroj: www.sav.sk)
V mene vedenia Spolku slovenských spisovateľov, ktorého bol prof. Július Pašteka členom, i v mene redakcie Literárneho týždenníka vyjadrujeme pozostalým, priateľom i kolegom zosnulého hlbokú úprimnú sústrasť. Slovenská kultúrne verejnosť v ňom stráca jedinečnú osobnosť, ktorá sa zapísala zlatými písmenami do našej literatúry, kultúry, literárnej a divadelnej vedy, kresťanského umenia. Česť jeho pamiatke.
Redakcia
***
MEDAILÓN ČLENA SSS: Július Paštéka (* 16. 7. 2924 – † 16. 11. 2019)
